Staronový premiér v médiách dominoval (nečudo, keď má nad väčšinou z nich kontrolu), kampaň Fideszu bola výrazne mohutnejšia a lepšie financovaná a v posledných týždňoch pred voľbami mu pomohol ruský útok na Ukrajinu a neistota voličov.
Prekvapením je však veľkosť víťazstva. Vďaka šikovne nastavenej volebnej matematike (opäť jeden z výtvorov Orbánových vlád) stačilo o niečo viac ako päťdesiat percent hlasov na zisk ústavnej väčšiny. Fidesz má dobrú pozíciu, aby v najbližších štyroch rokoch ukončil rozklad inštitúcií liberálnej demokracie a ešte viac upevnil režim kombinujúci autoritárske prvky vládnutia s oligarchickým kapitalizmom.
Nedajme sa upokojiť nádejou, že povolebná politika nebude tak drsná ako predvolebná rétorika. Neplatilo to pri iných antidemokratických populistoch (Donald Trump), nebude ani pri Orbánovi. Napriek tomu, že maďarský premiér je v prvom rade pragmatikom – v istom zmysle práve vďaka tomu.
Pragmatické dôvody budú Orbána nútiť ďalej rozkladať demokratické kontrolné mechanizmy a upevňovať si moc. Je to jeden z paradoxov (polo)autoritárskeho vládnutia: čím ste úspešnejší v koncentrácii moci, tým menej si ju môžete dovoliť stratiť. Platí to aj pre večného maďarského premiéra.
Ak si odmyslíme scenár úplného zániku demokracie v Maďarsku, v jednom momente príde moment, keď strana Fidesz príde o moc alebo sa o ňu bude musieť podeliť so stranou, ktorá nebude len „do počtu“. V takom prípade by Orbánovi či jeho podporovateľom mohol hroziť osud podobných politikov v strednej a vo východnej Európe. Žiadne rozkrádanie verejných zdrojov, zneužívanie moci sa nedá úplne ututlať. V takýchto politických kariérach môže byť cesta z premiérskej stoličky na lavicu obžalovaných veľmi krátka.
Spôsobom, ako tomu zabrániť, je úplne rozloženie inštitúcií, ktoré sú záchrannou brzdou demokracie. Nezávislú políciu, prokuratúru, súdnictvo. Funkčné a nezávislé médiá, občiansku spoločnosť. Zabetónovať postavenie spojencov v inštitúciách (napríklad na súdoch), upevniť hospodársku moc verných oligarchov.
Nasledujúca vláda Viktora Orbána tak bude pokračovať v politike podkopávania právneho štátu, ktorá ju dostala do konfliktu s EÚ. Bude potrebovať európske peniaze (orbánovský sen o Maďarsku ako bráne ruských a čínskych investícií v Európe je nateraz irelevantný), no ponúkne maximálne kozmetické úpravy – koniec koncov túto taktiku skúšal už v minulosti. Únia by však na takúto hru nemala pristúpiť. Bez funkčného právneho štátu a účinného boja proti korupcii by krajina nemala mať prístup k európskym financiám.
Orbánova vláda môže skúsiť vydierať. Blokovať rozhodnutia EÚ v dôležitých otázkach (napr. vo vzťahu k vojne na Ukrajine). Ani v takom prípade by nemala únia ustúpiť, radšej treba hľadať spôsob, ako prijať dôležité rozhodnutia (napr. embargo na ruskú ropu) aj bez podpory Maďarska.
Volebné víťazstvo Viktora Orbána predstavuje pre EÚ problém, ktorý však nevyriešime ústupkami. Len trvaním na princípoch európskej spolupráce.