Preto sa stal príjemným osviežením mediálny škandál, keď sa vedenie jednej zo staníc Českého rozhlasu dopustilo kritiky nevhodnej hudby, ktorú v nočnej relácii pustila do éteru spisovateľka Tereza Boučková v rámci rozhovoru s rockerkou Evou Turnovou.
Moderátorke sa zdalo vhodné spestriť debatu o skupinách Plastic People Of The Universe a DG 307 nahrávkami, na ktorých s nimi Turnová hrá na basgitare. Problém je v tom, že pustiť do rádia hudbu, ktorú stanica nemá na takzvanom playliste, je rozhlasový zločin. Je to akoby sa vo vysielaní objavil v rozpore s playlistom vybraných redaktorov, spolupracovníkov a hostí provokatér, ktorý do starostlivo budovaného imidžu vnesie názorový chaos, pred ktorým sa médium snaží poslucháča ochrániť.
Fenomén playlistu, teda zoznamu piesní, ktoré sa púšťajú do éteru, u nás zdomácnel v 90. rokoch s nástupom privátnych rádií. Vysielanie súkromného rádia je z definície obal na reklamný spot. Čoho sa vlastník rádia najväčšmi desí, je takzvaný tune-out factor, moment, keď poslucháč preladí na konkurenciu. Dôvodom býva dlhé hovorené slovo alebo nevhodná hudba. Nevhodné sú piesne, ktoré poslucháč nepozná, alebo tie, ktoré nekonvenujú cieľovej skupine, teda poslucháčom, ktorých rádio predáva reklamným agentúram a tie svojim klientom, inzerentom.
Playlisty majú dve hlavné prednosti. Po prvé, chránia vysielanie pred subjektívnym vkusom hudobných redaktorov, ktorí majú prirodzenú tendenciu púšťať to, čo sa páči im, a nie to, čo vyhovuje vkusu priemerného poslucháča, čím škodia biznisu. A po druhé, playlist v kombinácii so selektorom, ktorý z neho podľa nastavených kritérií vyberá a zoraďuje piesne do vysielania, šetrí peniaze, ktoré netreba platiť hudobným redaktorom. Stačí jeden, ktorý plní playlist osvedčenými hitmi.
Playlist je typický dobrý sluha a zlý pán. Keďže privátnym rádiám zvýšil sledovanosť a znížil náklady, osvojili si ho pod zámienkou“ modernizácie“ aj rádiá verejnej služby. Tie sú ale platené z koncesionárskych poplatkov a sotva sa môžu brániť tým, že vysielanie nekomerčnej hudby pre minoritné publikum kazí biznis. Sú piesne, ktoré sa nikdy nedostanú do playlistu, a situácie, keď selektor z playlistu vyberie pieseň, ktorá nepasuje k tomu, o čom je reč, alebo k tomu, kto sedí pred mikrofónom.
Lenže rádio podľa playlistu hrá alebo nehrá. Boj proti playlistom a selektorom je márny, hoci panuje zhoda, že playlist škodí hudbe a kazí vkus. Za neochotou pripustiť výnimky je strach o sledovanosť. Ten je silnejší než strach z kritiky, že Plastikov už zakazoval i režim minulý. Žijeme v dobe playlistov, keď panuje presvedčenie, že kto nie je na playliste, ten neexistuje. Z minulosti ale vieme, že tam, kde končil playlist, sa začínala sloboda. A platí to i dnes.