Riziko jadrovej apokalypsy existuje dovtedy, pokiaľ majú štáty arzenály jadrových zbraní. Koncom februára sa však predsa niečo zmenilo. Opäť existuje reálne riziko, že jadrové zbrane budú použité ako vedomá eskalácia konfliktu.
Hlavným dôvodom je, že Putin zatiahol Rusko do vojny, ktorú nemá ako vyhrať. Prvý plán útoku zlyhal. V Kyjeve sa nepodarilo nastoliť proruský bábkový režim. Ukrajinci sa zomkli okolo legitímnej a demokratickej vlády prezidenta Zelenského, podpora západnej integrácie krajiny pravdepodobne nikdy nebola taká vysoká. Ruské vojská museli s hanbou ustúpiť od hlavného mesta a vypratať severozápad krajiny.
Teraz sa sústreďuje na plán B – obsadenie východu Ukrajiny. Reči o tom, že šlo od počiatku o hlavný cieľ agresie, sú asi rovnako dôveryhodné ako označovanie okupácie za „oslobodenie“. Či uspeje, alebo zlyhá (dúfajme), Rusko vyjde z tejto vojny oslabené. Bez ohľadu na Putinovu propagandu, ktorá bude akýkoľvek náznak vojenského úspechu vyhlasovať za „víťazstvo“, aby si upevnila domáce postavenie.
Rusko vstupovalo do tejto vojny ako ekonomicky druhoradá mocnosť. Objem ekonomiky je porovnateľný so stredne veľkou európskou krajinou. Jeho priemysel technologicky zaostáva, mnohé kľúčové technológie musí dovážať, export je závislý od vývozu nerastných surovín. Rusko si členstvo v klube superveľmocí udržiavalo najmä vďaka dvom faktorom: vojenskému potenciálu a faktu, že ho ostatní veľkí hráči akceptovali.
S tým druhým urobil Putin rázny koniec. V nápravu vzťahov so západnými krajinami už prakticky nemôže dúfať. A ostatní (Čína, India…) budú starostlivo kalkulovať, čo môžu získať od slabnúceho Ruska a čo potrebujú od Západu. V novej studenej vojne si možno Rusko bude vedieť kupovať spojencov, no bude to drahé.
Len o málo lepšie je na tom s prvým faktorom. Ukrajinský odpor za dva mesiace rozbil obraz „ruskej vojenskej moci“, starostlivo budovaný putinovskou propagandou a živený vojenskými dobrodružstvami v Sýrii či Afrike. Rusko nedokázalo konvenčnými silami poraziť stredne veľkú a relatívne chudobnú európsku krajinu. Miesto pri veľmocenskom stole mu tak už garantuje len jadrový potenciál.
Putinov režim stál na militantnom nacionalizme, sľubujúcom „obnovu ruskej veľkosti“, a kupovaní si poslušnosti strednej ruskej triedy. Teraz prichádza o jedno aj druhé. Okrem toho vojenská porážka na Ukrajine v spojení s dôsledkami hospodárskych sankcií môže navyše spustiť ďalšiu vlnu rozpadu ruskej koloniálnej ríše. V takejto situácii môže režim reálne zvažovať použitie jadrových zbraní ako „preventívne zastrašenie“. Vnútornú opozíciu zastrašuje policajným terorom. Vonkajších protivníkov sa môže pokúsiť umlčať „taktickým“ použitím jadrových zbraní.