Zvykanie si na smrť

„Človek si zvykne i na smrť“ je fráza, ktorá konštatuje, že čokoľvek nás postretne, nakoniec sa s tým naučíme žiť. Ak nám teda nič iné nezostáva. Nemyslí sa tým za normálnych okolností doslovne zvykanie si na smrť, či už vlastnú, alebo druhých.

21.04.2022 16:00
debata (15)

Celkom dobre je ale možné, že prvý človek, ktorý konštatoval, že si človek zvykne i na smrť, bol svedkom moru, cholery alebo vojny. Zrejme zaznamenal, že prvotný údes zo smrti slabne, keď smrtka začne ľudí kosiť vo veľkom. Ako mŕtvych pribúda, spoločnosť sa stáva voči strachu, bolesti a zúfalstvu, imúnna.

Ešte máme v čerstvej pamäti, ako klesala citlivosť spoločnosti na správy o zomierajúcich na COVID-19. Hoci jeden čas médiá prakticky nič iné okrem smrtiaceho vírusu neriešili, pribúdalo ľudí, ktorí na odporúčania epidemiológov a hygienikov nedbali, a pred nákazou sa chránili iba naoko alebo vôbec. Smrť sa z dramatického príbehu, ktorý plnil predné stránky novín a televízne spravodajstvo, postupne stávala štatistickým údajom, ktorý väčšina ľudí registrovala už len periférnym zrakom.

S vojnou je to podobné. Pozornosť publika nemožno udržať večne. Ani otrasné zábery na skazu po bombardovaní či videá, na ktorých sa bojovníci filmujú, ako strieľajú do zajatcov, nevyvolajú po čase rovnako silnú emóciu, ako keď sa vojna začala. Či už vojna robí z ľudí cynikov, alebo ide o psychickú sebaobranu voči ľudsky neakceptovateľným podnetom, od istého bodu prestávajú fungovať apely na solidaritu a ľudia od vojny odvracajú zrak.

Ak platí, že si človek zvykne i na smrť, teda na to najhoršie, čo sa môže stať, potom si nepochybne zvykne na všetko, čo je v porovnaní s ňou malicherné. Napríklad na drahý benzín, chýbajúce potraviny, vypínanie elektriny, znehodnotenie úspor alebo na cenzúru. Kým je vojna v centre pozornosti, spoločnosť je paralyzovaná, dobre sa jej vládne.

Niekedy nie je jasné, či sú vojny dôsledkom zlyhania civilizácie, alebo zámienkou, ako civilizáciu ochromiť. To, čo človeka ako druh chráni pred sebou samým, nie je civilizovanosť, za ktorú vďačíme evolúcii či stvoreniu. V skutočnosti máme na ochranu iba chatrný civilizačný náter, pod ktorým sme stále predátormi, ktorí pred rozumom uprednostňujú inštinkt. Vojny sa nezačínajú omylom. Je po nich dopyt. Dôkazom je nechuť vojny ukončovať, kým existuje možnosť v nich pokračovať.

Vedno s vojnou si zvykáme i na militaristickú rétoriku. Smrť je príležitosťou na smrtiacu odplatu. Zabíjanie je barbarstvo i hrdinstvo, podľa toho, kto koho zabíja a kto to komentuje. Zabíja sa neosobne, pričom nie je jasné, čo možno získať a čo ubrániť. V moderných vojnách sa nevíťazí, mieria dostratena, končia sa pre nezáujem médií, ktoré sa zapoja do inej kampane.

Ani vojna na Ukrajine nebude výnimkou. V prvej fáze šokovala. Šok vystriedal hnev a znechutenie. Potom prišla starosť, aby vojakom nechýbali zbrane a aby mal kto bojovať, keď sa tí na fronte vzájomne pobijú. Našťastie sa hlásia dobrovoľníci… Podstatou vojny je, že všetci sú proti nej, ale nikto nechce prehrať. Vojny nemajú dobrú prognózu.

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #vojna na Ukrajine #Covid-19 #zdražovanie potravín
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy