Le Penová by si na svoje politické plány ťažko hľadala spojencov – možno s výnimkou maďarského premiéra Orbána. To by však ani nemusela. Úplne by stačilo, že by paralyzovala kľúčovú krajinu integračného projektu.
V júnových parlamentných voľbách by Le Penovej strana ťažko dosiahla väčšinu. Proti by sa postavila väčšina politického spektra. Francúzsku politiku by paralyzoval vnútorný stranícky konflikt – v čase, keď Európa potrebuje Francúzsko angažované v riešení problémov.
Le Penová v posledných rokoch veľa investovala do zmeny imidžu strany. Vytisla z nej generáciu svojho otca (aj s ním samým), vzdala sa aj niektorých postojov, ktoré predtým vehementne zastávala: spochybňovanie eura či dokonca členstva Francúzska v EÚ.
Za fasádou „ľudskej tváre“ sa však veľa nezmenilo. Antisemitizmus vystriedala nenávisť k imigrantom, najmä z moslimských krajín. Volania po odchode z únie nahradil sofistikovanejší program jej rozkladu zvnútra.
Pre Európu je Macron určite lepšou alternatívou. So spokojnosťou však opatrne. Skutočne dôležité otázky totiž kladie porovnanie rokov 2002 a 2022. Pred dvadsiatimi rokmi sa do druhého kola prezidentských volieb prekvapivo prebojoval Jean-Marie Le Pen. V druhom kole Francúzi s rozličnými politickými názormi so škrípaním zubov volili Jacqua Chiraca. Uchádzal sa o druhý mandát, nebol populárny, no v druhom kole dostal viac ako 80 percent hlasov.
V nedeľu Macron zvíťazil nad Le Penovou dcérou Marine o päť miliónov hlasov. To je slušný rozdiel. No viac ako 40 percent voličov podporilo krajne pravicovú kandidátku. Väčšina z nich nie je presvedčenými krajnými pravičiarmi. Mnohí jej asi ani neuverili hru na „ľudskú tvár“. Hlasovali však na protest proti „mainstreamovej“ politike, ktorou sa necítia reprezentovaní a ktorej neveria. Emmanuel Macron bol od začiatku kariéry považovaný za predstaviteľa technokratického politického centrizmu, málo citlivého k potrebám ľudí, ktorí nežijú veľmi pohodlný život a lipnú na miznúcich garanciách sociálnych istôt ako poistke pred prepadom do chudoby. Päť rokov prvého mandátu tento obraz len posilnilo.
Späť k Európe. Pilierom Macronovho politického programu je sľub reformy Európy. Únia ju potrebuje v mnohých oblastiach – od environmentálnej cez sociálnu a ekonomickú po bezpečnostnú, čelí najväčším výzvam od svojho vzniku. Reformy, ktoré potrebujeme, však musia rešpektovať právo každého človeka na dôstojnosť. A táto dôstojnosť má aj materiálny rozmer. Právo na slušný život, s primeranou dávkou bezpečia a naplnenia, nemôže byť výsledkom prírodnej či sociálnej lotérie. Nemôžu si ho privlastňovať tí, ktorí sa narodili so „správnym“ talentom a do „správnej“ rodiny.
Sociálna spravodlivosť nie je „bremenom“. Je poistkou proti víťazstvu politického extrému vo Francúzsku aj v inde v Európe.
