Vtedy sa štáty zadlžili v dôsledku zachraňovania kolabujúcich bánk a prudkého zvyšovania rozpočtových deficitov. Slovensko sa v uvedených rokoch výrazne zadlžovalo napriek tomu, že sme žiadne banky z verejných zdrojov zachraňovať nemuseli. Dôvodom bola hlavne snaha štátu pomáhať firmám formou dotácií na udržanie zamestnanosti v podmienkach znižujúceho sa dopytu spotrebiteľov v tuzemsku aj zahraničí, poklesu objednávok v priemysle a službách.
Po roku 2015 začala Európska centrálna banka (ECB) pomáhať štátom eurozóny tým, že vo veľkom rozsahu požičiavala za symbolické či neskôr aj záporné úroky peniaze, ktoré s týmto cieľom vytvorila. Slovo natlačila na tomto mieste nie je správne, pretože tieto eurá zvýšili množstvo obeživa až neskôr, keď sa ocitli v podobe rôznych sociálnych transferov na účtoch obyvateľstva a v tržbách firiem podieľajúcich sa na štátnych a verejných zákazkách, vrátane projektov financovaných z eurofondov. Nakupovanie štátnych dlhopisov neskôr ECB rozšírila aj na ďalšie druhy cenných papierov. Často pritom konala na hrane svojich kompetencií a s rizikom, že skôr alebo neskôr tento proces vyústi do výraznejšieho rastu inflácie. Tá dnes láme dvadsaťročné rekordy.
Zvyšovanie inflácie pomáha štátom zľahčiť si splácanie štátnych dlhopisov znehodnotenými peniazmi vybranými na daniach a poplatkoch. Slovensko v parite kúpnej sily za uplynulých 12 mesiacov zarobilo na dvojcifernej inflácii minimálne štyri miliardy eur. Hrubý dlh verejnej správy má v roku 2022 dosiahnuť cca 65 miliárd eur. Pritom v roku 2019 bol na úrovni cca 45 miliárd eur. Počas pandémie tak narástol takmer o 20 miliárd eur. V prepočte na jedného obyvateľa má v roku 2022 dosiahnuť 11 925 eur, pričom v roku 2019 to bolo 8 296 eur. Tieto čísla však pochádzajú z obdobia tesne pred vypuknutím vojny na Ukrajine, takže konečná bilancia bude ešte oveľa horšia. Deficit verejných financií za rok 2021 dosiahol vinou pandémie hranicu 6,3 % HDP, čo je dvojnásobok úrovne tzv. maastrichtských kritérií. Tie teraz v EÚ neplní ani jedna členská krajina, čo zvyšuje menovo-inflačnú nálož pre budúce obdobia.
Z pohľadu sociálnej úrovne obyvateľov boli dôsledky finančnej krízy pred desaťročím na Slovensku oveľa menšie, ako je to dnes. Pokiaľ vtedy stratili časť úspor sporitelia v penzijných fondoch, dnes sa úspory roztápajú v inflačnom prostredí skoro všetkým. Úplne inak sa vyvíja trh nehnuteľností, kde ceny teraz lámu rekordy, pričom vtedy priemerne o 15 až 20 % poklesli. V roku 2012 sme dokonca zažili defláciu, čo sa v súčasných podmienkach masívneho zbrojenia už stáva doslovne utópiou.
Štáty majú možnosť zbaviť sa horibilných dlhov nielen prostredníctvom inflácie, ale aj formou reštriktívnych menových opatrení vo forme vynúteného zmrazovania úspor. Ide o tzv. viazané bezúročné vklady, ktoré sa znehodnotia postupne infláciou. Veľké skúsenosti s tým malo povojnové Československo v rokoch 1945 – 1953, až štát nakoniec vynútené úspory obyvateľstva v rámci peňažnej reformy vyhlásil za neplatné.