Ruský prezident sa prepracováva na čelo hitparády politických babrákov. Môže si pripísať ďalší úspech: Fínsko a Švédsko požiadali o vstup do NATO. Fínska neutralita bola tak trochu vynúteným dedičstvom studenej vojny. No prípad Švédska je iný: dvesto rokov odmietalo byť súčasťou vojenských aliancií. Neutralita bola súčasťou jeho politickej identity.
Nielen to. O vstup Švédska do NATO žiada stredoľavá vláda vedená sociálnymi demokratmi, ktorí sedem desaťročí Alianciu odmietali. Rozhodnutie podporuje väčšina parlamentu a podľa prieskumov verejnej mienky aj väčšina obyvateľov. Nebyť nezmyselného a brutálneho útoku Ruska na Ukrajinu, takýto obrat by bol politicky nepredstaviteľný.
Pre Fínsko a Švédsko je vstup racionálnou voľbou (pravdepodobnosť, že ho zablokuje Turecko, je veľmi nízka). Ich integrácia by mala byť rýchla a relatívne jednoduchá, pretože s Alianciou aj doteraz spolupracovali: od harmonizácie technických noriem, cez koordináciu plánovania, po spoločné cvičenia. Vďaka členstvu sa však stanú súčasťou systému kolektívnej obrany – prípadný útok na nich by bol útokom na celú Alianciu.
To je v novej geopolitickej realite podstatnou výhodou. Rusko dnes nemá kapacity viesť s nimi konvenčnú vojnu, existujúce sily si úspešne decimuje na Ukrajine. No takto si bude musieť dobre premyslieť aj hybridné útoky.
Rozšírenie o severské krajiny zároveň urýchli zmeny v NATO. Po konci studenej vojny skúšalo rôzne nové úlohy: politická stabilizácia postkomunistickej stredovýchodnej Európy, šírenie demokracie, podpora, či naopak brzda vojenskej politiky USA. Málokedy uspelo, občas bol výsledok vyslovene problematický. V posledných rokoch ho však hrozba Putinovho režimu priviedla späť k pôvodnej misii: kolektívneho garanta bezpečnosti pre členské krajiny. Vojna na Ukrajine tento proces urýchlila, Fínsko a Švédsko ho ako členské krajiny ešte viac podporia.
Ruský útok na Ukrajinu zvýšil vojenskú angažovanosť Spojených štátov v Európe, to sa však raz môže zmeniť. Dnes je naša obrana závislá od Spojených štátov. Dôvodom však nie je existencia NATO, ale nedostatočné obranné kapacity európskych krajín a ich slabá koordinácia.
Aliancia sa stáva výrazne viac európskou organizáciou, nie len svojím strategickým zameraním. O pár mesiacov nebudú jej členmi už len štyri krajiny EÚ: Cyprus, Írsko, Malta a Rakúsko. Z bezpečnostno-strategického hľadiska sú okrajové. To dáva šancu na omnoho efektívnejšiu koordináciu medzi NATO a EÚ. Ohrozenie zo strany Ruska zbližuje bezpečnostné záujmy európskych krajín a zvýšilo ich ochotu investovať do spoločnej obrany.
Blíži sa moment, keď si Putin bude musieť priznať porážku na Ukrajine, to však nemusí znamenať koniec jeho ambícií. Prehĺbenie našej obrannej spolupráce s Fínskom a Švédskom je preto dobrou investíciou do kolektívnej bezpečnosti Európy.