Rady obdivovateľov „neliberálnej demokracie“ sa nám však medzičasom rozmnožili. Mnohí z jej obdivovateľov nie sú žiadne politické ani intelektuálne esá, no nebezpečenstvo by sme nemali podceňovať. Napríklad preto, že rastúci počet voličov hľadá riešenie súčasného politického marazmu v „silnom vodcovi“. Chápem znechutenie z politiky zdanlivo nekonečných hádok. No v politike je len jedna vec nebezpečnejšia ako nekončiaca sa nezmyselná diskusia: absolútne žiadna diskusia.
Poďme však pekne po poriadku. Nevyhnutným predpokladom demokracie sú voľby. Najúčinnejším spôsobom kontroly tých, ktorí majú moc, je možnosť ich vymeniť. Voľby sa však konajú aj v mnohých autoritárskych režimoch. Zmysluplné sú len vtedy, ak sú slobodnou a férovou súťažou.
Na to nestačí ústavou garantované všeobecné právo voliť a byť volený. Voľby treba chrániť pred tými, ktorí môžu zneužiť svoje ekonomické či politické výhody na ovplyvnenie výsledkov. Preto potrebujeme slobodný prístup k informáciám či nezávislého arbitra dohliadajúceho na ich priebeh. Držitelia moci musia byť pod kontrolou aj v obdobiach medzi voľbami. Prostredníctvom účinného delenia moci, nezávislých súdov či slobodných médií a občianskej spoločnosti. Garancie práv menším majú zabrániť, aby sa volená reprezentatívna vláda zmenila na tyraniu väčšiny.
Podčiarknuté a spočítané: je jedno, či to nazveme liberálnou demokraciou, hlbokou demokraciou, skutočnou demokraciou… Zmyslom týchto inštitúcií je zabrániť, aby sa voľby stali formálnou fasádou, ktorá len legitimizuje autokratický charakter režimu.
Hlásatelia „neliberálnej demokracie“ dnes pochádzajú z dvoch prekrývajúcich sa skupín. Jedna zneužíva znechutenie zo súčasnej politiky na získavanie podpory pre svoj uzavretý, konzervatívny a často šovinistický obraz spoločnosti. Podsúva, že to „liberálne“ v demokracii ohrozuje „tradičné“ hodnoty. Čo je nezmysel.
Druhej skupine na liberálnej demokracii prekáža, že obmedzuje použitie (a zneužitie) moci. Má pravdu. Zmyslom inštitúcií a pravidiel liberálnej demokracie je skutočne chrániť spoločnosť pred mocibažnosťou či impulzívnymi grandióznymi nápadmi.
Najnebezpečnejší je však prienik medzi nimi. Spisovateľ Michal Hvorecký ich v inom médiu nazval „fešistami“. Zahaľujú sa tradíciami, interpretovanými podľa vlastného gusta (a potreby). Vytvárajú ich údajných nepriateľov. Neliberálna demokracia je však pre nich najmä príležitosťou koncentrovať moc, beztrestne rozkrádať verejné zdroje, chrániť záujmy „svojich ľudí“. Nepochodujú v trápnych uniformách. V oblekoch postupne rozkladajú základy liberálnej demokracie, ktoré nás chránia pred zneužitím moci.