Prognózy, opierajúce sa o nezvratnosť pokroku, treba brať s rezervou. Nezvratné sa zvykne zvrtnúť a budúcnosť namiesto pokroku neraz prinesie regres. Hovorí sa tomu z hrušky dolu.
Ambiciózny plán pokrokovej európskej reprezentácie odvrátiť sa od fosílnych palív a zachrániť tak planétu, je skôr politická proklamácia než reálny projekt. Chýbajúci ruský plyn, ktorý Európa nechce, ale potrebuje, nenahradíme slnkom a vetrom, ale ešte včera preklínaným uhlím. Namiesto premisy, že pokrok rovná sa zelená energia, sa dnes konštatuje, že pokrok nie je možný bez energie. Návrat k uhliu že je chyba, ale absolútna nutnosť.
Je zaujímavé sledovať, ako Európa nachádza zdravý rozum súbežne s tým, ako stráca ruský plyn. Hovoríme, samozrejme, o rozume z núdze, teda o takom, za ktorý sa pokrokoví predstavitelia Európy hanbia a ubezpečujú nás, že budú rozumní iba dočasne. K zelenému pokroku sa vrátia, len čo to politická situácia dovolí. V tomto zmysle pokrok nie je čosi, čo zlepšuje svet, ale je to luxus, ktorý si môžeme dovoliť, ak svet spravíme lepším. A to sa nestane.
Podobne ako s rozumom je to i s našou sebestačnosťou. Závislosti od globalizovaného sveta, respektíve závislosti od globalistov, teda tých, ktorí z globalizácie na rozdiel od nás profitujú, sa nemôžeme zbaviť tak, že globalizáciu odmietneme. K lokálnej sebestačnosti sa dopracujeme iba z núdze. Nie že sa budeme chcieť o seba postarať sami, ale že k tomu budeme nútení, keď z dobra globalizácie budeme vylúčení.
Sebestačnosť a z nej vyplývajúca prosperita z núdze býva v dnešnom svete dôsledkom sankcií. Príkladom je rýchle smerovanie Číny k dominancii vo výrobe čipov ako dôsledok amerického pokusu zabrániť Číne v prístupe k čipom „nečínskym“. A v dôsledku sankcií sa Rusko stalo z importéra obilia jeho významným exportérom a všade tam, kde globálne firmy opúšťajú ruský trh, vypĺňajú vákuum lokálne firmy, čo má, samozrejme, pozitívny vplyv na zamestnanosť či príjmy do rozpočtu.
Sankcie fungujú ako kuriózny benefit tam, kde tlak vyvolá protitlak a čo potrestaného nezabije, to ho posilní. Otázka je, či skúsenosť, že zo zahraničných sankcií je väčší osoh než zo zahraničných investícií, platí iba pre veľké ekonomiky, alebo pre všetky, teda i pre tie menšie, ako sú naše. Skúsenosť s praktikami zahraničného kapitálu už máme dostatočnú. Osoh z neho je skromný, škody a riziká sú obrovské. Zahraničné sankcie, ktoré by nás prinútili k nezávislosti a tým aj k znovu nájdenej kreativite, sebavedomiu a zodpovednosti z núdze by boli darom od prozreteľnosti, šancou na dekolonizáciu a prosperitu.
Spoliehať sa na zázrak je nedôstojná národohospodárska stratégia. Zázrakom treba ísť naproti. O sankcie sa treba prihlásiť. Treba si ich vykoledovať neposlušnosťou, čiže používaním rozumu. Čas na to je. Pokrok je bezpečne zaparkovaný v minulosti!