Rozhodnutie členských krajín je však v prvom rade reakciou na súčasnú ruskú zahraničnú politiku. Moskva útočí na Ukrajinu, stupňuje vyhrážky voči Moldavsku a okupuje časť Gruzínska.
To však zároveň znamená, že európska integrácia týchto krajín nebude ľahkým procesom. V prvom rade bude potrebné udržať politickú podporu procesu v kandidátskych krajinách aj v krajinách EÚ. Skúsenosti zo západného Balkánu ukazujú, že prístupový proces je behom na dlhú trať a vyžaduje veľké politické a finančné investície.
Veľkým politickým rizikom je, že hlavná cena tohto dlhého behu – členstvo v únii s právami a príležitosťami, ktoré prináša – prichádza až na jeho konci. Takáto dlhodobá perspektíva sa dá niekedy ťažko zladiť s krátkodobými politickými cyklami. Vlády musia prijímať zmeny, ktorých možné výhody zožnú až ich nasledovníci.
Riešením by mohla byť integrácia rozfázovaná do niekoľkých krokov. Krajina postupne spolupracuje v rastúcom množstve oblastí, integruje sa do jednotného trhu, získava pozorovateľský status v európskych inštitúciách. Aj to však nesie riziká. Z „pridruženého členstva“ ako predstupňa k plnému sa môže stať permanentná kategória členských krajín „druhej kategórie“.
Integrácia Ukrajiny, Moldavska (a potenciálne Gruzínska) bude dlhá a komplikovaná, možno si vyžiada výraznú zmenu prístupového procesu. No treba dať pozor, aby sa ich proeurópske nadšenie nezmenilo na trpké sklamanie.
Tým sa však výzvy nekončia. Predpokladajme, že Ukrajina vo vojne vyhrá a vyženie ruských agresorov z celého alebo aspoň z väčšiny svojho územia. To automaticky neznamená koniec imperiálnych ambícií Moskvy. Ruská vláda bude ďalej považovať východnú Európu a krajiny Kaukazu za svoju „zónu vplyvu“. Pokračujúcu európsku integráciu týchto krajín tak bude vnímať ako bezpečnostnú hrozbu.
Jedinou možnosťou ukončenia napätia bude zásadná zmena režimu v Rusku. To je, nateraz, nepravdepodobná alternatíva. Európska únia sa tak musí pripraviť na obdobie mocenskej konfrontácie s Moskvou, ktoré sa, v lepšom prípade, prejaví „len“ intenzívnejšími hybridnými útokmi. V horšom (a dosť pravdepodobnom) prípade aj dlhotrvajúcimi zamrznutými konfliktmi na hraniciach.
Budovanie európskych obranných kapacít tak dostáva nový rozmer. Ich úlohou nebude len ochrániť Európu pred bezpečnostnými hrozbami (v súčasnosti najmä z Ruska) bez toho, aby sme sa museli spoliehať na Spojené štáty. Musia tiež integrovať a posilniť obranné kapacity budúcich členských krajín. Súčasťou „fázovitého prístupu“ k EÚ by tak malo byť prehlbovanie bezpečnostnej spolupráce s kandidátmi.
Udelenie kandidátskeho statusu Ukrajine a Moldavsku (a jeho prísľub Gruzínsku) bolo správnym krokom. Teraz nás čaká dlhšia a zložitejšia časť cesty.