Cena súperenia

Skupina G7 chce do roku 2027 investovať 600 miliárd dolárov do rozvoja infraštruktúry v krajinách globálneho Juhu. Nijak sa netají, že jedným z cieľov je konkurovať čínskej iniciatíve Jeden pás – jedna cesta. Pomoc rozvojovému svetu je potrebná. Šanca, že sa G7 poučí z minulých chýb – čínskych aj západných – skôr minimálna.

06.07.2022 14:00
debata (6)

Podľa odhadov OSN chýba rozvojovým krajinám na investície do infraštruktúry asi jeden až jeden a pol bilióna dolárov ročne. Od opravy ciest a železníc cez pripojenie k vode, kanalizácii či elektrine, dátové pripojenia po infraštruktúru pre základné sociálne služby.

Hlavným vonkajším zdrojom investícií boli v minulosti západné krajiny a multilaterálne finančné inštitúcie pod ich kontrolou. Začiatkom tohto storočia sa však na scéne objavila Čína. V 2013 sa jej rastúce globálne ambície pretavili do stratégie Jeden pás – jedna cesta.

V čase nástupu vyzerali čínske investície ako vítaná protiváha západným: vládam rozvojových krajín mali dať alternatívu, možnosť vyrokovať lepšie podmienky u veriteľov. Po necelých dvoch desaťročiach sú však skúsenosti, v lepšom prípade, zmiešané. Mnoho projektov financovaných z čínskych peňazí sa zameriavalo viac na záujmy politických a ekonomických elít než miestnych obyvateľov. Proces uzatvárania dohôd bol netransparentný, spojený s korupciou a krajiny zaťažil dlhom – ktorý museli splácať tým, že čínskym investorom odovzdali kontrolu nad nerastnými surovinami či kľúčovou infraštruktúrou.

Pri výbere projektov sa bral malý ohľad na environmentálne otázky, ľudské či zamestnanecké práva. Aj širší vplyv na miestnu ekonomiku býval obmedzený: výber projektov zodpovedal čínskym záujmom, kvalifikovaná práca a riadenie boli najmä v rukách dovezených čínskych pracovníkov. Inak povedané, čínska „rozvojová politika“ nebola v zásade až taká odlišná od západnej.

Jej hlavným cieľom bolo zapojiť miestne ekonomiky do globálnej kapitalistickej ekonomiky. Menilo sa len jej gravitačné centrum: v tomto prípade čínsky kapitál, ktorý potreboval prístup k nerastným surovinám, kontrolu nad kľúčovou infraštruktúrou a trh pre svoje technológie a výrobky.

Rizikom je, že iniciatíva skupiny siedmich ekonomicky najsilnejších západných krajín je v prvom rade snahou o obranu „ekonomickej sféry vplyvu“ pred Čínou. Je súčasťou širšieho súboja o umiestnenie centra globálneho kapitalizmu: či ním ostane severný Atlantik (najmä USA), alebo sa presunie do Číny. Globálny Juh a potreby jeho obyvateľov v tom hrajú sekundárnu úlohu. Ak vôbec.

Takýto postup však má dva zásadné limity. Ak nebudú rozvojové stratégie brať do úvahy potreby miestnych komunít, ešte viac prehĺbia krízu a politickú nestabilitu v rozvojovom svete. Súčasné kapitalistické rozvojové modely však neprehlbujú len globálne nerovnosti a politickú nestabilitu. Prispievajú aj k zhoršovaniu environmentálnej krízy. Bezohľadné čerpanie prírodných zdrojov a podpora neudržateľného rastu nás približujú k spusteniu nekontrolovateľnej, katastrofálnej environmentál­nej krízy.

Cynik by pravda povedal, že práve v takej kríze môže prežitie závisieť od množstva zdrojov, ktoré kontrolujete. Otázkou za pár miliárd (životov) je, koľko takéhoto cynizmu je v súčasnom súperení medzi Čínou a kolektívnym Západom.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #G7 #čínska ekonomika #kríza kapitalizmu #globalizovaná ekonomika #globálny Juh
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy