Zvieratá takmer vymizli z našej krajiny. Len tu a tam vidíme čriedy pasúceho sa dobytka, oviec, kŕdle husí a kačíc akoby sa vyparili z dedinských potokov a rybníkov a kone sa chovajú už len na parádu.
Encyklopédiu Slovenský statok nenapísal poľnohospodár, ale lekár Michal Straka a na svet jej pomohol František Staňo, duša OZ Chováme doma. Na nedávny krst knihy v skanzene Vychylovka na Kysuciach (aké príznačné pre dobu – v skanzene!) prišli stovky zapálených chovateľov. Patrí medzi nich aj Jozef Fogada, nenápadný muž z Veľkého Zálužia, vďaka ktorému prežíva pôvodné plemeno Slovenská hus.
Fogadovo malé hospodárstvo postupne obkľučuje výstavba honosných rodinných domov. Ak nerátame psov a mačky, nikto v nich už nič nechová. Ak sa deti rozhodnú študovať poľnohospodárstvo, túžia sa stať kynológmi, koniarmi a budúci veterinári spájajú svoju kariéru zväčša so spoločenskými a nie s hospodárskymi zvieratami.
Slovenská spoločnosť a vidiek sa zmenili v priebehu jedného ľudského života na nepoznanie. Aj naše hodnoty. K zvieratám to však ľudí stále ťahá. Z mnohých nielen v mestách, ale aj na vidieku sa stali vášniví psičkári, no prekáža im, keď sused chová hydinu, nebodaj prasa. Nehovoriac o farmách, kde bučia kravy alebo kvičia ošípané, spisujú sa petície. Ako to ide dovedna s prianím mať viac slovenského mlieka a mäsa?
Vyrástli nám noví vidiečania. A predstavte si, pripravuje sa legislatíva upravujúca súžitie poľnohospodárov a vidiečanov. Kam sme to dospeli?