Taxislužby s ich dispečermi a vysielačkami, kartelovými praktikami, licencovanými vodičmi… boli obrazom zastaraného kapitalizmu dvadsiateho storočia. Digitálna aplikácia to všetko odbúrala. Priamo spojila vodičov so zákazníkmi, umožnila flexibilnú komunikáciu, spätnú väzbu zákazníkov, kvalitnejšie služby a nižšie ceny. Okrem toho profesiu otvorila ľuďom, ktorí si chceli „len privyrobiť“ a taxikárčili vo voľnom čase.
Trend „uberizácie“ sa rozšíril aj do iných oblastí: dopravy zásielok, jedla, poskytovania niektorých služieb. Vyzeralo to ako dokonalý biznis. Firmy len efektívne prepájali zákazníkov s tými, čo chceli službu poskytnúť. Nízke režijné náklady, spokojní ľudia, vysoký zisk.
Viac ako 124-tisíc uniknutých dokumentov však ukazuje, že to tak úplne nebolo. Uber (a jeho klony) lákal desiatky miliárd eur investičného kapitálu. Firma však nebola zisková. Poskytovala dumpingové ceny, aby z trhu vytlačila „tradičných“ konkurentov. Ako sa postupne šíril do ďalších krajín, vedome obchádzal miestne pravidlá a zákony (pracovné právo, licencované služby a pod.). Pred vyšetrovaním a kritikou sa chránil korupciou na najvyšších politických miestach či podplácaním akademikov, ktorí publikovali „výskum“ dokazujúci udržateľnosť a prínosy biznismodelu firmy.
Za podobnou dymovou clonou lží a ilúzií pôsobia firmy, ktoré využívajú blockchainové technológie na vytváranie zdanlivo nekonečného množstva kryptoaktív – niečo ako digitálnych peňazí nevydávaných štátom. „Krypto“ mal byť novým horizontom digitálnej utópie. O pár rokov neskôr, pár stoviek terawatthodín premrhanej energie (len bitcoin, najväčšia kryptomena, spotrebuje ročne 150 terawatthodín elektriny), veľké prísľuby sa menia na rastúci počet krachujúcich pyramídových hier.
Digitálne firmy sa regulácii bránia – prípad Uberu ukazuje, že aj nepoctivým spôsobom. Nie je to nič nové. V dvadsiatych rokoch minulého storočia objavili automobilky úžasnú technológiu predlžujúcu životnosť a zvyšujúcu efektívnosť motorov: pridávanie tetraetylolova do pohonných hmôt. Po čase sa objavili informácie o rastúcej koncentrácii olova v prostredí a obavy zo zdravotných rizík. Ekonomické záujmy však brzdili účinnú reguláciu. Presadenie jeho zákazu trvalo desaťročia.
Neznamená to, že blockchain či iné pokročilé digitálne technológie nemajú praktické využitie. Môžu byť užitočné, pomáhať nám šetriť energiou, či prácou. Môžu nám pomôcť orientovať sa v čoraz neprehľadanejšej džungli dát. No musíme k nim pristupovať ako ku každej inej technológii: ak chceme minimalizovať riziká a využiť potenciál, potrebujú efektívnu reguláciu. Vrátane obmedzenia ich rizikového použitia.