Poslucháči Českého rozhlasu majú predstavu o súčasnej vládnej kríze na Slovensku vďaka polhodinovému rozhovoru so sociológom Michalom Vašečkom. Ten stihol na relatívne krátkej ploche ponúknuť aj exkurz do hodnotových orientácií voličov, ktorým sa podľa neho dostalo, čo si zaslúžili. Problém Slovenska, ak zjednodušíme zjednodušenie sociológa, ktorý sa hlási ku konceptu liberálnej demokracie a otvorenej spoločnosti, je rurálna populácia, alergická na slobodu a demokraciu, ktorá počuje iba na „chlebové témy“, chce sa mať lepšie ako v minulosti, takže sadá na lep populistom.
Lenže prevažujúci slovenský euroskepticizmus, extrémnu nedôveru k politikom, nespokojnosť s fungovaním demokracie, náchylnosť veriť konšpiračným teóriám alebo nesúhlas so zahraničnou politikou štátu možno vidieť aj z iného uhla pohľadu, než aký zvolil angažovaný sociológ, ktorý natoľko neznáša neznášanlivých ľudí, až sa na nich podobá. Ryba zvykne smrdieť od hlavy a hlavou sa v postmodernom svete rozumie oligarchia a tí, ktorí oligarchii slúžia, čiže jedno promile plus jedno percento populácie. Toto ale konštatujú sociológovia, ktorí vinu za spoločenský úpadok nepripisujú občanom, ale nekompetentnej a zradnej elite.
Sociológ Vašečka nevidí na slovenskej politike iba negatíva. Raduje sa z toho, že pokiaľ ide o zahraničnú politiku, Slovensko reprezentuje „nesmierne dobre čitateľný a oceňovaný“ dream team prezidentky, premiéra a ministrov zahraničia a obrany, ktorí všetci ťahajú za jeden povraz. Drobnou chybou krásy je, že za ten povraz ťahajú smerom, ktorý sa väčšine Slovákov nepozdáva. Do budúcnosti hrozí, že sa za zahraničný povraz bude ťahať smerom, ktorý si želá väčšina, ako sa to patrí v demokracii bez prívlastkov.
S obrazom krajiny vo svete súvisí, ako svoju krajinu vidia tí, ktorí o nej vo svete referujú. Niekde platí anglické „right or wrong, my country“. Čiže pocit, že sa nepatrí vlastnú krajinu ohovárať. Inde elity vlastným národom pohŕdajú a snažia sa nadbiehať, votrieť cudzine. O tieto elity, pohŕdajúce vlastným národom, sa ako o piate kolóny vždy v histórii opierali kolonizátori, ktorí si skutočne vždy pripadali a pripadajú ako čosi kultivované, lepšie než sú tí, čo sa im snažia nadbiehať.
Pohŕdanie elity vlastným národom bol, mimochodom, vždy problém Ruska. Tí „lepší“, urodzenejší, bohatší s obdivom hľadeli k Francúzsku, k Nemecku, k Amerike, zatiaľ čo Francúzi, Nemci či Američania sa ochotne nechali presvedčiť „lepšími“ Rusmi, že Rusi ako národ sú rurálna populácia, alergická na slobodu a demokraciu, ktorá počuje iba na „chlebové témy“, chce sa mať lepšie ako v minulosti, takže sadá na lep populistom. Klasika, nič nové pod slnkom.