Minulotýždňové opätovné spustenie plynovodu nebolo vyvrcholením, len epizódou v mocenskej hre Ruska s Európou. Putinov režim vníma len dve kategórie európskych štátov: (potenciálnych) nepriateľov a vazalov. Prvých potrebuje poraziť, druhých ovládnuť. V oboch prípadoch patrí závislosť od dovozu plynu medzi jeho najsilnejšie zbrane.
Musíme sa preto pripraviť, že v najbližších mesiacoch bude Rusko kalibrovať dodávky tak, aby maximálne sťažilo naplnenie zásobníkov a destabilizovalo trh. Vyhovuje mu to politicky aj ekonomicky. Pokiaľ ceny plynu rastú, Putinov režim pekne zarába aj napriek nižším objemom dodávok.
Rozdielnym prístupom ku krajinám sa bude ďalej snažiť rozkladať európsku jednotu – Putin potrebuje čo najviac takých udalostí, ako bola návšteva maďarského ministra zahraničných vecí v Moskve. Nepotrebuje priateľov, ktorí by ho mali radi, ani spojencov, ktorí by mu dôverovali. Stačia zbabelci, ktorí radi zobchodujú čokoľvek – aspoň pokiaľ ruské bomby padajú pár sto kilometrov ďalej na východ.
Potom, v zime, môže Rusko vypnúť plyn úplne. Nie všetkým, ale hlavným európskym ekonomikám. Pokladnice budú plné, výpadok vývozu dokáže nahradiť domácou spotrebou. Európske ekonomiky, nalomené vysokými cenami a neistotou, sa prepadnú do krízy. Vlády mnohých krajín budú stáť pred ťažkou dilemou: kde vypnúť plyn. V politickom diškurze sa bude šíriť ilúzia: „Ak by sme boli na Rusov milší, možno by boli prístupnejší.“
Nedá sa vylúčiť, že Európa urobí strategickú chybu a podľahne jej. Nemusí ani celá. Energetika a dodávky surovín sú stále (prevažne) v rukách členských krajín. Stačí, ak ruskému vydieraniu ustúpi pár z nich. Prímerie vykúpime ústupkami a územím – veď to zaplatí Kyjev. O pár rokov sa Moskva vráti s novými požiadavkami a my im budeme čeliť ešte slabší.
Alternatívou je, že sa pokúsime tlak ustáť. Dokážeme to však len spoločným, solidárnym prístupom. Nie všetky krajiny ohrozuje nedostatok ruského plynu rovnakým spôsobom. Juh a západ Európy nemusí až tak trápiť – majú alternatívne zdroje a prístup k alternatívnym dovozcom. Najzraniteľnejšou časťou Európy je v tomto prípade Nemecko. Berlín si v mnohom za svoj problém môže sám. Nemecký „hospodársky zázrak“ roky živila relatívna lacná energia z Ruska. Napriek varovaniam závislosť od Moskvy vedome zvyšoval.
V prechode k obnoviteľným zdrojom energie sa nadmerne spoľahol na zemný plyn. Zároveň však platí, že ak padne nemecká ekonomika, pocíti to aj zvyšok Európy (a náš región to pocíti mimoriadne). Je preto krátkozraké tvrdiť, že šetrenie plynom má trápiť len Nemcov. Je nebezpečné hrať individuálne a absolútne odmietať energetickú solidaritu ako Maďarsko.
Čaká nás pár ťažkých mesiacov a Nemecko za svoju strategickú chybu veľmi draho zaplatí. No efektívna európska energetická solidarita je v našom spoločnom záujme. Je jedinou cestou k Európe odolnejšej proti ruskému vydieraniu.