Nerovný boj s lesným požiarom zvádzajú hasiči v Českom ale i v Saskom Švajčiarsku, kde už zhorelo vyše 1 000 hektárov lesa. Že si príroda za oheň môže sama, je nepravdepodobné. Neblýskalo sa. Na vine je človek, ktorý podľa hasičov zahodil opalok cigarety a podľa politikov zmenil klímu. Extrémne sucho, vietor a nedostupný terén situáciu zhoršujú, takže škoda bude obrovská. Oheň už vidno až z vesmíru a dym je cítiť až v Prahe.
Vo všeobecnej panike z ohnivého pekla, keď všetci držíme palce hasičom, znie zvláštne hlas prírodovedca z katedry botaniky, ktorý konštatuje, že nejde o žiadnu apokalypsu a že prírode požiar v Českom Švajčiarsku prospeje. Za sto rokov bude táto oblasť vyzerať rovnako ako pred týždňom, a dokonca bude mať lepšie druhové zloženie. A vraj už o desať rokov sa v ňom pionierske dreviny, napríklad brezy a osiky, postarajú o zeleň vysokú nejakých päť metrov.
Podľa odborníkov na biodiverzitu a ochranu prírody robí požiar v prírode veľký poriadok. Oheň je faktor, s ktorým príroda ráta a niektoré organizmy sú od ohňa závislé, napríklad konkurenčne slabé pyrofyty, ktorým oheň likviduje konkurenciu. Namiesto smrekových plantáží devastovaných lykožrútom narastie zvieratám čosi chutné pod zub. Krajina nebude mŕtva, už o rok bude biologicky veľmi bohatá, bohatšia ako pred požiarom…
Aj botanici a biológovia sú, samozrejme, ľudia, a tak od nich počujeme, že majú súcit s ľuďmi, ktorým zhoreli domy, a chápu, že ide o katastrofu pre turistický ruch. Pokaľ ale ide o zvieratá, vysvetľujú, že väčšina z nich vie, kedy treba vziať nohy na plecia, použiť krídla alebo sa zahrabať do zeme. Z pohľadu prírodovedca teda človek hasí, čo prírodu nepáli.
Tým sa dostávame k háklivej otázke, čí prírodná zákonitosť, keď po období rastu prichádza zmar, a na spálenisku sa skvele darí novému životu, platí i pre živočíšny druh, ktorý sám seba pomenoval Homo sapiens sapiens. Človek sám seba vníma ako vrchol evolúcie, niečo, čo sa z prírody vymyká, čo prírodu prerástlo a prírode vládne, respektíve ako projekt Boží, dielo Stvoriteľa, stvorené na jeho obraz.
Keby človek sám seba vnímal pohľadom biológa heretika, nemohol by sa vyhnúť paralele s horiacim lesom, o ktorom konštatuje: „Škoda, ale nič to…“ Podozrivo často sa na displeji ľudskej populácie objavuje hlásenie Error. A pri hľadaní riešenia akoby ten hore rutinne opakoval radu itéčkarov: „Skúsili ste vypnúť a znova zapnúť?“
Ľudstvo necharakterizuje kontinuálny vývoj k čoraz vyspelejšiemu civilizovanejšiemu levelu. Potáca sa od zlyhania k zlyhaniu, respektíve od reštartu k reštartu. Takto akosi to musí vnímať nezaujatý objektívny biológ – mimozemšťan. Alebo ten trpezlivý Hasič nad nami, o ktorom sa traduje, že dopustí, ale neopustí.