Vlastne dosť narúšajú súvislosť politiky s obyvateľmi tejto krajiny, lebo už na prvý pohľad vidno, že ide o dve mimoriadne odlišné veci. Napokon, ak sa pýtame samotných politikov, potom veľmi rýchlo musíme dospieť k presvedčeniu, že tých vecí je oveľa viac ako dve, aj keď navonok vyzerajú všetky šité na jedno kopyto. Preto už len s prihliadnutím k prudkým bystrinám a živým pramienkom vo vláde si mnoho spoluobčanov oprávnene kladie otázku, či je táto vláda vôbec kompletná.
Veď i samotný premiér Eduard Heger (OĽaNO) sa istotne častejšie ako obvykle pýta, či má ešte stále všetkých pohromade. Lebo neprestajne a znovu mu v nej hrozí posun a presun ministrov, radostné večierky s dojímavými oslavami tristných bujarých demisií, švédske stoly z nahryznutého horkého chleba každodennosti, sprevádzané napokon rozjímavým a už pomerne melancholickým vnímaním i počudovaním pani prezidentky, ba azda aj rozhorčením mnohých bdejúcich lekárov, sestier, dôchodcov…
Pritom si však treba uvedomiť, aká je dnes politika ťažká. Napríklad len taký banálny presun nejakého poslanca zo strany na stranu na hladine, no i pod hladinou, teda v parlamente. Pričom taký poslanec môže byť iba špičkou ľadovca. Napríklad taký poslanec Juraj Krúpa, ak teda sledujeme jeho pohyb v posledných dňoch, ako taká cudná drobná „mínolovka“ zaútočil najskôr na svoju vlajkovú loď, presnejšie na ťažký krížnik z OĽaNO, no hneď potom vypustil obligatórnu dymovú clonu plnú rozpačitých ideologických tvrdení, aby pod jej kepienkom zúfalo a spoľahlivo pristál v rozbúrených vodách SaS.
Nuž ale veď aj SaS stráca svoju nevinnosť, lebo jej bývalá europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová prevádza nateraz nestráženú a rafinovane premyslenú kyretáž rovno v jej panenskom lone, aby ešte takpovediac v embryonálnom štádiu získala pre novú pomyselnú politickú stranu Mikuláša Dzurindu jej nového ideálneho superpredsedu Ivana Korčoka. Jediný, kto do tohto zmätku donedávna vnášal jasno, bol Igor Matovič, minister financií a predseda OĽaNO, ktorý jediný vedel aspoň sám pre seba približne odlíšiť koalíciu od opozície, čo intuitívne určoval rôznou mierou oplzlosti nadávok.
Napríklad koaličníci boli donedávna pomerne dôstojní úplatní zapredanci či zradcovia, no opozičníci – mafiáni, zločinci, ba aj „buzeranti“ či tak dajako. No potom sa Matovič samovoľne dostal pred dilemu, či má demokraciu budovať bez „niekdajších fašistov“, alebo či to predsa len s nimi nebude jednoduchšie alebo aspoň rýchlejšie.
Poslednou politickou bytosťou, ktorá v tom má, našťastie, naďalej jasno, je zrejme ministerka pre informácie Veronika Remišová. „Ak chce Richard Sulík odísť z vlády, nech odíde, ale až po zime, keď nám reálne hrozí, že Rusko prestane dodávať plyn do Európy," povedala.