Bankrot týchto dodávateľov, ktorí lacno kupovali „na krátko“ a dodávali s dlhšími cenovými fixáciami, ohrozil rozpočty mnohých domácností, ktoré sa kedysi ulakomili na lacnejšie energie od iných ako tradičných dodávateľov.
Cenové šoky v energiách dnes pripomínajú cenové turbulencie na jar 1991. Vtedy Česko-Slovensko na ceste k trhovej ekonomike a konvertibilite koruny odstránilo cenovú brzdu všetkých tovarov (s výnimkou energií). To malo za následok prudké skokovité zvýšenie cien prakticky všetkých tovarov a služieb. Inflácia v roku 1991 presiahla 67 percent. Niektoré tovary zdraželi až o 200 a viac percent.
Štát vtedy vymyslel na firmy, ktoré nakúpili suroviny lacno ešte za socialistické ceny a tovary sa pokúšali predať v nových trhových podmienkach za oveľa vyššie ceny, mimoriadnu daň. Vtedy ešte nesprivatizované firmy museli preceniť zásoby surovín a tovarov na sklade na nové ceny podľa definovaných parametrov a vytvoriť účtovný zisk. Na zaplatenie dane (45 %) z tohto fiktívneho zisku im však chýbala hotovosť. Za týmto účelom v Konsolidačnej banke mohli získať výhodný úver za postupné splatenie daní zo zisku, ktorý bol iba na papieri. Výsledkom bola vlna bankrotov, pretože množstvo výrobkov na sklade jednoducho neobstálo v konkurencii tovarov dovezených do Česko-Slovenska zo zahraničia. To znamená, že veľkému počtu našich firiem nepomohla pri realizácii exportu ani predchádzajúca masívna devalvácia koruny, ktorá im mala umožniť obstáť po rozpade socialistických štátov vo vývoze na západné trhy.
Sektorové dane v energetike v rámci EÚ majú byť len dočasné a ich cieľom je vytlačiť z firiem väčší objem prostriedkov na daniach, ako tieto veľké koncerny platia teraz. Problémom je určenie základu, z ktorého sa majú dane vypočítavať, pretože cenové parametre na trhu s energetickými komoditami sa denne menia.
Niektoré odborné štúdie síce uvádzajú možné scenáre postupov, ale na ich presadenie treba narýchlo pripraviť novú legislatívu. To je možné len za politickej podpory, ktorá je obvykle behom na dlhú trať. Viaceré krajiny EÚ však ukazujú, že v snahe znižovania deficitu verejných financií ohrozovaných rozdávaním sociálnych balíčkov je konsenzus napriek politickým spektrom vládnucich strán reálny. Príkladom je Írsko a Francúzsko. V mnohých iných štátoch únie sa veľké príjmy energetických gigantov roztečú v daňovo uznateľných výdavkoch firiem a skončia možno v daňových rajoch.
Krajiny EÚ od prepuknutia pandémie vymazali zo svojej pozornosti sledovanie deficitu verejných financií, pretože sa spoliehajú na splácanie už doteraz enormných dlhov vysokou infláciou znehodnotenými peniazmi, ktoré vyberú najmä cez DPH. Pretože drahšie tovary predstavujú aj viac vybraných peňazí od obyvateľstva zo spotreby tovarov a služieb.