Je zrejmé, prečo to trápi práve Varšavu. Súčasná poľská vláda je, nacionalizmom a vyhroteným kultúrnym konzervativizmom, na ideologickej periférii súčasnej Európy. Podkopávaním základov právneho štátu ide proti princípom európskej spolupráce. Výsledkom je, že si (s výnimkou zopár oblastí) ťažko hľadá spojencov. Zásadu jednomyseľného rozhodovania tak vidí ako užitočnú poistku: keď už nedokáže ostatných presvedčiť, môže ich aspoň vydierať.
Poľská vláda v tejto diskusii účelovo zavádza. To však neznamená, že sa nemusíme pýtať, v čom by zrušenie práva veta (resp. zásady jednomyseľnosti) Európskej únii pomohlo. Najčastejším argumentom je efektívnosť. Hlasovanie je rýchlejšie ako nekonečné presviedčanie všetkých váhavcov. Pri rozhodovaní v únii to však tak úplne neplatí. Aj v otázkach, kde sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, je prvoradou snahou dosiahnuť konsenzus. Vo väčšine prípadov sa to podarí, niekedy aj za cenu dlhých rokovaní.
Dôležité je niečo iné: žiadna krajina nemôže vstupovať do takýchto rokovaní s tým, že stačí, aby tvrdohlavo trvala na svojom názore a neustúpila. Ak chce ostatných presvedčiť, potrebuje argumenty. Musí hľadať spojencov, budovať koalície. Nestačí vydieranie „ak neprijmete naše podmienky, celé to vetujeme“. V tom je rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou efektívnejšie ako jednomyseľné: je výsledkom argumentov a kompromisov, nie politického vydierania vetom.
A čo demokracia? Zásada jednomyseľnosti nezabezpečuje, že „na každom hlase záleží“. Skôr naopak: veto uplatnené jedinou členskou krajinou (pokojne aj z dôvodov, ktoré s rozhodovaním nesúvisia) urobí názory, argumenty, záujmy zvyšných dvadsiatich šiestich krajín irelevantnými. Na „každom hlase záleží“ práve v prípade, ak sa o otázke hlasuje. V štandardnom demokratickom rozhodovaní má každý možnosť priniesť argumenty, pokúsiť sa o nich presvedčiť ostatných, nakloniť konečné rozhodnutie vo svoj prospech – alebo nájsť dostatočnú blokačnú menšinu.
Samozrejme, nie všetky európske krajiny majú v rozhodovaní rovnakú váhu. Väčšie môžu mať viac vplyvu (hoci práve príklad Poľska ukazuje, že také jednoduché to nie je). To však právo veta nerieši: vydierať ním môžu vplyvnejšie aj menej vplyvné krajiny (v politickej realite si to môžu častejšie dovoliť práve tí vplyvnejší, väčší).
A nakoniec, zrušenie či aspoň obmedzenie zásady jednomyseľnosti v rozhodovaní v EÚ nie je žiadnym revolučným krokom. Sprevádza celý vývoj európskej integrácie. Na začiatku sa prakticky o všetkom rozhodovalo konsenzom. Postupne narastal počet oblastí s hlasovaním (kvalifikovanou) väčšinou. Prišiel čas rozšíriť ich o oblasť zahraničnej politiky či daní. Je to efektívnejšie a demokratickejšie.