Tou najmenej presvedčivou je, že šlo o kompulzívny čin šialenca. Starého muža, opitého vlastnou mocou, ktorý sa chce na sklonku života vyrovnať svojim imperiálnym idolom. Je to príťažlivé vysvetlenie – jednoduché, zbavujúce viny mnohých ostatných, ponúkajúce ľahké a rýchle riešenie (nebude Putina, nebude vojny).
Útok na Ukrajinu však vyzerá viac ako cynická kalkulácia. Nezabúdajme, nezačal sa vo februári, ale v roku 2014 obsadením Krymu. A vojenskou podporou separatistických republík. Alebo omnoho skôr: v ruských politických kruhoch (a vo verejnej mienke) dlhodobo žilo spochybňovanie ukrajinskej nezávislosti. Keď sa ukázalo, že sa Ukrajina nehodlá vydať bieloruskou cestou politickej a ekonomickej závislosti od Ruska, spochybňovanie sa zmenilo na imperiálny revanšizmus.
Neboli to „len“ Putinove názory, Putinova politika. Moc v jeho režime sa, najmä v posledných rokoch, sústredila do okolia „večného prezidenta“. Prijímanie rozhodnutí a (najmä) ich výkon však záviseli aj od formálnych (najmä silové zložky) a neformálnych (ekonomické elity, klientske vzťahy s regionálnymi elitami) inštitúcií. Rozhodnutie zaútočiť na Ukrajinu a dokončiť jej podrobenie bolo rozhodnutím režimu.
Začiatok tohto roka vyzeral ako vynikajúca príležitosť. Zelenského vláda nemala veľkú podporu. Dva roky pandémie prehĺbili ekonomickú a politickú krízu západných krajín. Putinov režim mohol dúfať, že v prípade rýchleho vojenského úspechu urobíme to, čo po ruskom útoku na Gruzínsko (vôbec nič), či obsadení Krymu (takmer nič).
Lenže prečo? Načo potreboval Putinov režim podrobenú Ukrajinu (priamo, alebo bieloruským spôsobom)? Úlohu mohli zohrať ekonomické zdroje či strategické úvahy. Hlavné príčiny sú však skôr vnútri. Putinov režim pred vojnou neohrozovala ani tak vnútorná opozícia, s tou sa vyrovnal kombináciou represie, propagandy a kupovania si podpory. Väčším rizikom bola dezintegrácia. Rusko je upadajúcim impériom. Rôznorodé oblasti, ktoré ovládlo v 18. a 19. storočí, dokázalo (aspoň časť z nich) čiastočne etnicky asimilovať. No nie efektívne ekonomicky integrovať. Rozpad koloniálneho impéria dokázalo brzdiť len úspešnými vojnami.
Ekonomické a politické pokusy o zastavenie (zatiaľ) posledného kola dezintegrácie z prelomu 80. a 90. rokov boli neúspešné. Štáty na západnej hranici uprednostnili euroatlantickú integráciu (úplne racionálne – ponúkala im lepšie perspektívy). Na Ďaleký východ ekonomicky preniká Čína. Putinov režim tak stavil na jediné, čo (doteraz) ako-tak fungovalo – vojenskú silu.
Zdá sa, že tentoraz sa pri Ukrajine prerátal. Najmä vďaka odvahe Ukrajiniek a Ukrajincov. Koniec koncov, nie je to prvýkrát, čo imperiálna mocnosť nebola schopná doceniť silu ľudí, ktorých si chcela podrobiť. Do pasce ju dostalo presvedčenie o vlastnej veľkosti a podradnosti „tých druhých“.