Hlboká trýzeň sa ich zmocňovala síce postupne, ale neodvolateľne, ako keď si dá vyhladovaný pracovník k pivu zemiakovú placku a medzi nadmernými glgmi a hltmi si akoby sám pre seba šeptá do tichého večera tie zázračné a celkom osviežujúce slová: „Haruľa! Haruľa!“
Placka síce pri takomto nešetrnom zaobchádzaní neodvratne mizne, no smútok, ktorý pôvodne symbolizovala, aj tak záhadne pretrváva. Väčšina súčasného slovenského smútku totiž pramení z toho dôvodu, že minister financií a predseda intelektuálne a telesne najsilnejšej koaličnej strany OĽaNO nemal dovolenku. Už asi štyri roky! Alebo koľko! Všeobecne rozpriestranený žiaľ však iba ťažko zmierni fakt, že tento rok je to hádam inak: „Keď potom prišiel kolega so svojím ,obsesívnym‘ ultimátom, opäť som stál pred otázkou, či uprednostním baby, alebo budem tancovať, ako ujo píska. Som rád, že baby mu tentokrát dali K.O. v prvom kole a ja som s radosťou neprotestoval.“
Prekvapujúce na tom je, že baby, o ktoré vlastne ide, nie sú zemiakové „baby“, teda akési nekonvenčné „harule“, ale hneď dve Matovičove dcéry a jedna jeho manželka. Ich zásluhy na súčasnom stave štátu vôbec nemožno podceňovať, lebo už pred rokmi sa Matovič vyjadril, že napríklad štátny rozpočet či čosi také jednoduchšie, vie napríklad tá mladšia vypočítať oveľa kompetentnejšie ako Richard Sulík, ktorý bude ešte asi tak päť dní ministrom hospodárstva.
Azda preto v ostatnej Matovičovej dovolenkovej bule, aspoň podľa typických príznakov onoho vyjadrenia, nadobudol skrytou formou zatiaľ neoficiálny a nepresný titul „ujo“. Čo, podľa istých politických súvislostí, vôbec nemusí byť priateľské, ba ani lichotivé. Lebo napriek dovolenke sme opäť na akomsi dejinnom prahu a všade nad našou krajinou sa sťahujú čierne mraky, čo hneď každý nevidí: „Len málo ľudí zatiaľ vidí, že pred očami sa nám od volieb rozohrala hra na blbých.“ Ide pritom o zvláštnu preddovolenkovú hru, ktorá je príliš vážna na to, aby sa dala prehliadnuť.
Zároveň má oproti iným spoločenským hrám istú príťažlivú výhodu, lebo hneď poznať, kto v nej vyhrá alebo prehrá. A to, čo tento „ujo“ robí v tejto hre, je priam strašné: „Od začiatku robil kroky, ktorých jasným cieľom bolo vládu povaliť skôr či neskôr. Pred rokom sme mu na poslednú chvíľu plán prekazili, keďže s mojím ,samopokorením‘ vôbec nepočítal.“ Vyzerá to však, našťastie, že so silami ešte nie sú pokrokové sily na konci síl. Inak povedané, ešte vždy je možné prípadné ďalšie „samopokorenie“ nahradiť v rafinovanej hre „na blbých“ istou formou „samohrdosti“.
Dôvod na tento strmý optimizmus, ktorý náhle prenikol doprostred Matoviča, je, našťastie, tiež už jasný a tak aj znie: „Ľudia totiž nie sú hlúpi. Väčšinou.“ Nie je však úplne jasné, pre ktorých je to v onej hre „na blbých“ nejaká výhoda alebo naopak. Totiž, či je takáto súčasná „vysoká smutná politická haruľa“ na nezdolnej výške našich zhubných, no pritom aj hravých čias.