Pôvodne vyštudoval právo a vďaka zostrenému zmyslu pre individuálne slobody riešenie spoločenského mieru videl v práci na právnych normách, ktoré upravia súčinnosť a vzťahy medzi silnejšími a slabšími, zamestnávateľmi a zamestnancami. Tak, aby do možností a posudzovania výkonu jednotlivca nevstupoval spoločenský pôvod a ďalšie veci, ktoré v tradičnej stavovskej spoločnosti predurčovali osud človeka.
Mnohé medzery a zdroje bezprávia, ktoré v poriadkoch súdobých spoločností Durkheim identifikoval, už boli odstránené, no nutnosť zmierňovať napätie medzi spoločenským poriadkom a ochranou individuálnych práv naďalej trvá. Predstava, že ich rovnováhu možno vyriešiť formuláciami ústavy, je zradná ako gauč Oblomova. Práva, ktoré sľubuje obyvateľom Slovenska, nie sú vykonateľné bez nadväzujúcej legislatívy. Tá môže tupiť ich zmysel a vysmievať sa ľudskej dôstojnosti. Napríklad vymedzením základných životných podmienok v zákone o pomoci v hmotnej núdzi či tým, ako sme do nášho práva transponovali európsku smernicu o odstraňovaní energetickej chudoby.
O tom, ako ľudia na Slovensku vnímajú ústavu, máme len staršie dáta. Dnes je to, dúfajme, inak ako pred dvoma dekádami, keď sa sociológovia pýtali verejnosti na súhlas s tvrdením „naša ústava je len zdrapom papiera, nikto sa ňou v skutočnosti neriadi“. Úplne alebo skôr s ním vtedy súhlasila takmer tretina opýtaných. A viac ako tretina sa priklonila k názoru, že politici by sa mali riadiť ústavou, pre mňa osobne však nemá žiaden význam.
Výsledky iného výskumu, ktorý sa v roku 2008 pýtal na osobné vnímanie dôležitosti konkrétnych práv garantovaných ústavou, ukázali, že najdôležitejšie sú pre nás právo na zdravotnú starostlivosť, sociálne istoty, osobnú bezpečnosť, právo na život, na rovnosť pred zákonom, právo na prácu a na súkromie. Za veľmi alebo skôr dôležité ich považovalo 90 a viac percent opýtaných. Viac ako 80 percent považovalo za dôležité právo na spravodlivý súdy proces, vzdelanie, slobodu myslenia, právo na majetok, zdravé životné prostredie a slobodu prejavu. V menšej miere boli dôležité aktívne politické práva, teda právo angažovať sa verejne či politicky.
Dnes by sme sa potrebovali vidieť v podobnom výskumnom zrkadle. Doplnenom aj o otázky, ktoré kládol na jar Eurobarometer, keď sa zaujímal o názor na hodnoty, ktoré by mali byť v EÚ na prvom mieste. Opýtaní z väčšiny členských štátov prisúdili z hodnôt demokracia, rovnosť medzi mužmi a ženami, sloboda myslenia a prejavu, solidarita medzi členskými štátmi a ich regiónmi, ochrana ľudských práv, sloboda pohybu a právny štát prvoradosť najvšeobecnejším princípom ako demokracia a ľudské práva.
My zo Slovenska sme si vybrali konkrétnejšie: slobodu pohybu. Hodnotu, ktorej nedávnu pandemickú reštrikciu sme boľavo zažili. Hodnotu, ktorá spolužitiu nepomáha, ale spájame ju s nádejou, že život je niekde inde na žitie.