Už to bolo až na smiech, no smrť kráľovnej nám možno odhalila niečo veľmi hlboko skryté: neistotu. Veď voľby vynášajú hore v nových vlnách čoraz väčších hlupákov, a tých si ľud volí dobrovoľne. Nebola by predsa len lepšia monarchia so stáročnými pevnými koreňmi, kde každý pozná svoje miesto? Poddaný zostane síce poddaným, no kráľ je pestovaný a kráľovstvo je v každej rozprávke.
Kráľovná ľudských sŕdc Diana rozplakala prostých ľudí na uliciach. Pamätám si na jej pohreb. Bola sobota, babka mala poupratované, ulicu vyzametanú a my sme prišli na návštevu. „Ale ja budem kukat televízor,“ upozornila nás. „Ta princezna mala život jak já – též robila v školke a též mala muža nedbalu.“ Stotožnila sa s obrazom, ktorý jej podali médiá, a našla sa v ňom, to bol vlastne najväčší úspech tej mladej ženy. Stala sa niekým celkom iným, ako v skutočnosti bola. Ale rozprávky sú také. Ponúkajú nádej.
Možno v tom bolo čaro nedávno zosnulého Michaila Gorbačova. Svet sedel na sude s pušným prachom a on ponúkol nádej. Václav Havel vo svojej eseji spomína na jeho návštevu v Prahe. Býval neďaleko pražského Národného divadla, o pol desiatej večer šiel von so psíkom. S úsmevom spomína, že pes mu prerazil cestu do prvých radov davu pred divadlom. Predstavenie sa malo každú chvíľu skončiť, on stál medzi zhromaždenými ľuďmi, pozoroval, počúval. Boli to náhodní chodci, nič zorganizované. A vtom sa objavil On, vedľa neho Raisa.
„V tomto okamihu prišlo prvé prekvapenie: tí cynickí a ironickí vtipkári, ktorí si ešte pred niekoľkými sekundami veľmi tvrdo uťahovali z mocipánov a ich strážcov, zrazu – ako mávnutím prútika – sa premieňajú na nadšený, ba freneticky burácajúci dav, derú sa dopredu, aby mohli zamávať hlavného vládcovi. Bolo mi z toho smutno a napadlo mi, že tento národ je nepoučiteľný: toľkokrát už upol všetky svoje nádeje k nejakej vonkajšej sile, od ktorej si sľuboval, že vyrieši jeho problémy za neho, toľkokrát sa trpko sklamal a bol donútený si priznať, že mu nikto nepomôže, pokiaľ si najskôr nepomôže sám – a znovu rovnaká chyba! Znovu tá ilúzia!“
Keď umrel autor tejto skvelej eseje, pred „odsvätenou“ kaplnkou s jeho rakvou stáli v mraze dlhé rady smútiacich, zohrievali sa „svařákom“, vareným vínom, a čakali, aby mohli už v hlbokej noci prejsť popri jeho pozostatkoch, a potom jeho popol niesli vo dvoch urnách, ako o tom píše autorka románu Tajná kniha Irena Obermannová. Smútenie či šou? Zdeněk Mlynář v dokumente Mráz přichází z Kremlu opisuje to „kolektívne vedomie“ po smrti Stalina. Sám mu podľahol, tiež stál v niekoľkohodinovom rade, pritlačili ho o kapotu auta, že takmer nedýchal…
Niekoľko ľudí tam prišlo o život. Bolo to menej civilizované ako tie dnešné „očistné“ rady smútiace za britskou panovníčkou dávno prežitého britského kráľovstva, ale spoločného menovateľa to, podľa mňa, malo a má: veríme na spasiteľa. On má do našich všedných životov vniesť noblesu a krásu. Lebo inak žijeme len tak, ledabolo. A to je dosť smutné poznanie.