Všetkých spoluobčanov prekvapilo, že vo funkcii prezidenta SR je v zahraničí viac známy Juraj Rizman ako samotná Zuzana Čaputová, ktorá je, ako napokon vysvitlo, tiež známejšia ako prezidentka Slovinska. Možno si to prirodzene vysvetliť aj tým, že štátov je veľmi veľa, a preto je veľa aj prezidentov. Lenže sú aj prezidenti takých nejakých hokejových zväzov, poisťovní a tak. Čert aby sa v nich vyznal! Myslím tým, prirodzene, všetkých tých prezidentov a iba jedného čerta, aby to mal skutočne čertovsky ťažké.
Každý však vie, že na to, aby mohol byť Juraj Rizman považovaný za prezidenta, musel by spĺňať viacero zákonných podmienok. Napríklad by musel byť zaradený medzi 100 najvýznamnejších či najvplyvnejších svetových žien v časopise Forbes. Tam však nedávajú fotografie a priezviská skloňujú naozaj iba výnimočne. Takže to nie je nič nepredstaviteľné. Zuzanu Čaputovú, ktorá získala tento rok 86. miesto, americký magazín Forbes nazýva „osamelým politickým hlasom v mori demagógie“. Rizmana zatiaľ nijako nenazývajú, lebo ho zatiaľ do rebríčka ostentatívne nezaradili. Fotografiu by však očividne niekde musel mať, najlepšie asi na prvej strane časopisu Vogue. No ak by šlo napríklad o jeho záber v nejakej fešácky navrhnutej burke, tak by to istotne tiež poľahky prešlo.
Niektorí spoluobčania si myslia, že na to treba aj nejaké voľby, ale takými taľafatkami sa vo svete módy a celebrít už dnes nikto nezaoberá, lebo by to viedlo k diskriminácii. Napríklad nejakú kráľovnú alebo princeznú tiež nikto nikdy nevolil a ona sa tam šťastne usmieva medzi ostatnými, rovnako vplyvnými a pritom svetovými ženami. Slovensko by takto síce malo o niečo viac prezidentov, nuž ale napríklad aj Rím mával v niektorých historických obdobiach viacero pápežov. I keď možno predpokladať, že riadne zvolených.
Žiaľ, lepšia nálada spoluobčanov musí byť nateraz povzbudzovaná už iba silnejšími a oveľa hrubozrnnejšími, aj keď nemenej humornými pokusmi menšinovej vlády o riešenia problémov. Niektoré zámery vlády sa totiž týkajú aj menej dôležitých vecí, napríklad takého školstva. Teda kúrenia v školách, kde s istou prepiatosťou možno predpokladať, že nejaké vyhrievanie je takmer potrebné.
Hneď padajú napríklad návrhy, že v piatok by sa neučilo a podobne. Alebo že by išlo iba o dištančné vzdelávanie, ktoré umožňuje, aby nikto nikam nechodil. Naopak, žil by spokojne doma, takpovediac zakutraný v „spacáku“. Počítač by počas vzdelávania mohol sledovať iba pri sviečke, ako to svojho času navrhla jedna európska politička, ktorá tak už pár rokov sleduje televíziu. Počítač by potom zbytočne „nežral“ vzácny prúd a pri úspore elektrickej energie by maloletý nevzdelaný a nehybný jedinec azda ušetril aj na jedle. Keby nezapálil byt.
„Myslíte si, že necháme žiakov a študentov mrznúť v školách?“ položil všetkým pred pár dňami otázku zatiaľ úradujúci minister školstva – premiér Eduard Heger. „Nuž veru, vyzerá to tak!“ myslia si zatiaľ iba mierne ochladzovaní žiaci a učitelia.