Raz sa z obálky vysypali aj fotky: pred bielym pozadím amerického domu, v šťavnatom zelenom trávniku stála pani s modrými vlasmi, dievča v červených šatách s preštiknutým pásom, muži v bielych košeliach s vyhrnutými rukávmi a vo vyžehlených čiernych nohaviciach. Celá rodina maminej tety Marie Sterbinsky z Philadelphie. Oči mohol človek na tom nechať!
Druhá obálka, od báčika z Ohia, obsahovala jeden dolár, keď sa buchol po vrecku, tak aj päť. To bolo peppermintových žuvačiek v lesklom papieriku so zúbkami! Rodiny mojej mamy sa odsťahovali za more z veľkej chudoby na Spiši, muži aj v Amerike fárali tak, ako doma, ale spočiatku ešte horšie. Ani na spiatočnú šífkartu vraj nemali. Ale postupne sa všetko zlepšilo, stali sa Američanmi. Ich deti už ani po slovensky nevedeli, nazad „do kraju“ sa nikto nechystal. Keď k nám v šesťdesiatom ôsmom prišli Rusi (darmo, tak sme hovorili tým piatim vojskám Varšavskej zmluvy), pýtala som si od mamy adresu Marie Sterbinsky. Napíšem a počkám na pozvanie.
Maturantka Gabika, s ktorou sme hrávali divadlo, vtedy v lete odišla do Londýna opatrovať deti a doučiť sa po anglicky. Písala nám, že keď „jej“ rodina dostala návštevu, predvádzali ju ako taký malý úkaz: tá slúžka z Gelnice im zahrala na klavíri a potom sa s nimi porozprávala. Síce ešte neohrabane, ale po anglicky. Boli vraj z toho trochu udivení, lebo veď my sme tu lozili po stromoch. A mňa to nejako urazilo aj za Gabiku. Na nástenky naše mamy vyšívali: kto doma radosti nemá, márne ju v cudzine hľadá.
Hlásila som sa na vysokú školu, lenže moji rodičia boli Nikto, tak nastal trochu problém. Neboli nikdy v žiadnej strane, ani Hlinkovej, ani komunistickej, neboli prijatí ani vylúčení, a tak ani nikoho nezaujímali. Lebo áno, taká bola vtedy politika: deti niesli dedičný hriech a ich rodičov „naprávali“ cez ne. Nespravodlivosť má rozličné podoby. Napokon sa to dobre skončilo a ja som písala diplomovku. Narazila som vtedy v Novom slove na článok Kataríny Hrabovskej, pochopila silu tých, ktorí sa chcú vzdelávať, no nebolo im dopriate konverzovať pri nedeľnom obede po francúzsky. Všetko musia dobehnúť, no nie je dôležitá štartovacia čiara, len ten beh cez prekážky. Kto ho zvládal v neprajnom prostredí, bude dobrý aj v prajnom, chce to len čas. Niet krajiny, kde lietajú pečené holuby, je iba odvaha a odhodlanie vytvoriť takú krajinu.
A spomenula som si na košickú režisérku Miriam Šubovú, učila nás recitovať, no najmä odhaliť v sebe vlastné posolstvo. „Nikdy nenapodobňujte, nechcite vyzerať ako niekto iný. Neobjavujte Ameriku, vy buďte Amerika! Len to má zmysel, ak ste sami za seba. Nikdy nepodliezajte!“