Udalosť z roku 1936 sa stala symbolom antifašistického boja. Nie je pritom dôležité, že neúspešný pochod britských fašistov Londýnom sám osebe koniec hnutia nepriniesol. Už predtým sa od neho odvrátili niektorí vplyvní podporovatelia a definitívnu bodku urobil vstup Británie do vojny proti nacistickému Nemecku (a fašistickému Taliansku).
Udalosti z Cable Street sú však symbolom z iného dôvodu. Britskí fašisti sa pokúsili inšpirovať nacizmom a živiť antisemitizmus. Židov označovali za príčinu sociálnych a ekonomických problémov, bremeno, ktorého sa treba zbaviť. Neuspeli však. Postavila sa im široká koalícia ľavicových strán, antifašistov, robotníkov a prisťahovalcov.
V mnohom sa dnes nachádzame v podobnej situácii. Naše životy rozvracia zdanlivo nekonečná séria kríz. Ledva sa vyhrabeme z jednej, čelíme dvom ďalším. A rezervy, ktoré by nám umožnili ich aspoň ako-tak prežiť (ak už nie riešiť), sa míňajú.
Takzvaná „štandardná politika“ sa javí ako výber medzi absolútne neschopnými a ľuďmi, ktorí sú schopní všetkého. Zlodeji v bielych košeliach, samozvaní spasitelia, cynici bažiaci po moci, zadubenci, beznádejní babráci… Ak aj medzi nimi vidíme pár príkladov s ako-tak prijateľným mixom schopnosti, jasných hodnôt a dobrých úmyslov, strácame vieru, že v tomto marazme niečo dosiahnu.
Bahno politiky vyplavuje na povrch to najhoršie: hlásateľov nenávisti, ktorí riešenie problémov redukujú na elimináciu (vymysleného) nepriateľa. Novodobí fašisti, aspoň tí šikovnejší a úspešnejší, už nenosia čierne uniformy a nemávajú fakľami. Opäť však ospevujú vládu tvrdej ruky, vyberajú obetných baránkov (menšiny, prisťahovalcov – čo sa práve hodí) a zlo ukrývajú za ochranu „tradičných hodnôt“ a „nášho spôsobu života“.
Čo je ešte horšie, časť takzvaného politického mainstreamu s nimi s klesajúcimi zábranami koketuje. Tu spolu hlasujú za niečo, podporia si navzájom zákony. Tam zas preberú ich rétoriku – veď prečo nezakryť neschopnosť riešiť spoločenské problémy zvalením viny na nejakých menejcenných. Koniec koncov v politike „emócií“ niet času na „nepraktické“ (teda popularitu neprinášajúce) mudrovanie.
Nateraz sa utešujeme, že ak sa chcú novodobí fašisti dostať k moci, musia si obrúsiť hrany. Pretetovať (či aspoň košeľou zakryť) svastiky, na krk si zavesiť kríž, občas dobehnúť na oslavy SNP. Tisíckrát zopakovať „oni nie sú fašisti“, aby nikomu nenapadlo opýtať sa, aké uniformy majú v skriniach starostlivo odložené na príhodnejšie časy.