Tých osemdesiatštyri rakiet a pár desiatok dronov nie je „odvetou“ za Kerčský most z niekoľkých dôvodov. Prvý argument je v podstate jednoduchý: je nepravdepodobné, že by ťažkopádna ruská armáda dokázala naplánovať a pripraviť taký masívny útok v takom krátkom čase.
Okrem toho, slovo „odveta“ evokuje istú mieru reciprocity. V tomto prípade neexistuje. Most cez Kerčský prieliv postavilo Rusko ilegálne, bez súhlasu Ukrajiny, na jej území. Od začiatku mal nielen symbolický, ale aj strategický význam: posilňoval ilegálnu ruskú okupáciu Krymu a po rozpútaní súčasnej fázy vojny ním prúdila ruská vojenská technika.
Aký vojenský význam malo bombardovanie Ševčenkovho parku? Chceli trafiť jeho sochu alebo detské ihrisko vedľa nej? A čo vyhliadkový most ponad Dneper? Možno je ruské vojenské velenie je úplne natvrdnuté (Pomýlilo si historický parlament z roku 1917 so súčasným?), pravdepodobnejšie však je, že mu je to jedno.
Ruská armáda necielila na žiadne vojenské objekty (ukrajinskú ofenzívu nezastavia ani zbombardované elektrárne). Chcela rozsievať teror v civilných mestách. To nie je ani náhodu ekvivalentné poškodeniu mosta, ktorým pravidelne prúdia ruské tanky.
Koniec koncov, ruský teror voči civilnému obyvateľstvu nie je ničím novým. Kyjev a Charkov ho zažil viac než dosť, kým z okolia nevyhnali okupantov. Záporožie, Kramatorsk, Mykolajiv, by vedeli rozprávať hrozné príbehy. Vo vojnách sa dejú hrozné veci. No bombardovanie civilných konvojov, vraždy civilistov na okupovaných územiach, mučenie… sú štandardnými praktikami ruskej armády na Ukrajine, zrodenými z ideológie, ktorá dehumanizuje Ukrajincov, zo „skúseností“ zo Sýrie či z Líbye, aj zo spôsobu velenia.
Desiateho októbra Kremeľ „len“ pritvrdil. Prvý dôvod bol vnútorný. Vedenie armády čelí kritike za zbabranú vojnu. Ohrozený začína byť aj Putin. Aby utíšil nacionalistický, imperialistický tábor, ponúkol mu krvavú šou. Pravdepodobne ju plánovali už dlhšie a koordinovali s výmenou vedenia okupačných vojsk.
Po druhé, Putinov režim nedokáže vojnu vyhrať. Ostáva mu len dúfať, že Ukrajinu a jej spojencov zastraší. Brutalitou, nevypočítateľnosťou, aby si s ním sadli – hoc aj so zaťatými zubami a zdvihnutým žalúdkom – za rokovací stôl a ponúkli niečo iné ako potupnú porážku.
Ani jedno z toho mu však pravdepodobne nevyjde. Domácej krajnej pravici nedokáže poskytnúť to hlavné: vojenské víťazstvo. Nateraz oslavujú, no po strate Chersonu sa kritika ozve opäť, ešte hlasnejšie.
Každý takýto ruský útok zároveň zahraničie presvedčia, aby poskytli Ukrajine účinnejšiu pomoc. Napríklad modernú protileteckú obranu (už dávno ju mali mať). Kombinácia vojenskej impotentnosti a brutality ukrajinskú ofenzívu nezastaví. Posilňuje vôľu bojovať, vytlačiť agresora z okupovaných území a doviesť ho pred spravodlivosť za vojnové zločiny.