Podľa údajov Eurostatu platíme príliš veľa za bývanie, za stravu a dokonca aj za dovolenky v domácich ubytovacích zariadeniach. Tempo rastu chudoby v značnej miere ovplyvňuje rast cien nehnuteľností určených na bývanie. Paríž, Frankfurt, Praha a Bratislava patria v prepočte na počet platov potrebných na kúpu priemerného trojizbového bytu medzi európskych rekordérov v drahote bývania. Kúpna sila platov od roku 2012 v pomere k cenám bytov výrazne klesla najviac v Prahe, kde si občan za priemerný plat kúpi dnes o 40 % menej nehnuteľnosti ako pred dekádou.
Dvojciferná inflácia automaticky v spoločnosti nevytvára priestor na podobný rast na výplatných páskach zamestnancov. Ak by to tak bolo, dostali by sme sa do cenovo-mzdovej špirály. Jej pachuť si kedysi na vlastnej koži otestovali obyvatelia bývalej Juhoslávie, kde bola úplným štandardom indexácia miezd na úrovni inflácie. Cválajúca inflácia sa postupne pretavila do hyperinflácie a devastácie celej ekonomiky. Hľadanie vinníkov hospodárskeho marazmu a poklesu životnej úrovne potom vyústilo do občianskej vojny a rozpadu krajiny.
Vyjednávaciu silu pri mzdových požiadavkách zamestnancov majú predovšetkým odborári. V požiadavkách na zvýšenie odmien za vykonávanú prácu pôsobia ako tlmiče najmä obavy firiem zo straty konkurencieschopnosti z dôvodu explózie cien energií. V menších firmách odbory zvyčajne ani nepôsobia a otázka miezd je tak vecou každého jednotlivého pracovníka. Podľa medzinárodného prieskumu poradenskej spoločnosti PwC pod názvom „Globálna pracovná sila. Nádej a obavy“ patria českí a slovenskí zamestnanci pri vyjednávaní o zvyšovaní medzi najhanblivejších. Najväčšiu odvahu vyjednávať so zamestnávateľom o zvýšení mzdy majú Indovia, Číňania a Američania.
Dôvodom zdržanlivosti Čechov a Slovákov v mzdových otázkach sú hlavne obavy zo straty zamestnania. Pritom v oboch týchto ekonomikách chýba na trhu práce veľa pracovníkov a nájsť si prípadne nové zamestnanie je ľahšie ako kedykoľvek od rozdelenia Česko-Slovenska. Obavy zo straty pracovného miesta v prípade, ak by sa pokúsili pýtať väčšiu mzdu, majú najmä pracovníci vo vyššom veku. Najmä preto, že pre nich platí pravidlo, že „zvyk je železná košeľa“.
Súčasné inflačné obdobie je poznačené neistotou v podnikaní pre vysoké ceny energií a v blízkej budúcnosti aj pokles dopytu zákazníkov po tovaroch a službách, pokiaľ tieto budú výrazne drahšie, ako to bolo doteraz. Mnohé firmy sa snažia zamestnancom prilepšiť bez toho, aby z poskytnutých benefitov bolo potrebné platiť odvody. Náš daňovo-odvodový systém je však voči zamestnancom veľmi macošský a zoznam benefitov oslobodených od dane a odvodov je veľmi úzky. Výnimkou sú manažérske príjmy zdaňované sadzbou 25 %, pričom v Rakúsku by to bolo až 50 percent.