Dôležitosť raného detstva však v ľudovej psychológii občas vedie k fatalistickému názoru, že toto obdobie môže za všetko dobré aj zlé v nás. Tento názor môže vyústiť do podceňovania ďalších prostredí, v ktorých dieťa bude do dospelosti tráviť čas, alebo do opatrníckeho postoja voči nim.
Je známa vec, že rodičia u nás vyberajú školu pre dieťa najmä podľa toho, z akého prostredia pochádzajú tamojší žiaci. Škola ponúkajúca náročnejšie kurikulum to poisťuje. Nie je len zárukou budúceho náskoku detí v súťažiach života. Sú presvedčení, že vďaka vstupnému testovaniu získajú ich deti lepšie vychovaných a po vedomostiach dychtivých spolužiakov.
Rodičia zväčša nečakajú, že škola bude deti vychovávať, a až na vzácne výnimky sa nemýlia. A podobne to vidia, až na vzácne výnimky, učitelia. Musia to tak vidieť. Je ich málo, sú väčšinou preťažení a nemajú možnosť dohliadať na správanie detí. Rozbité hlavy si iste všimnú, no už nie sústavné prehliadanie a rozbité sebavedomie v jeho dôsledku.
V nedeľnej diskusii minister financií obhajoval nevýchovu detí v škole. Vyhlásil, že štádium pohŕdania druhým pohlavím je prirodzené. Kým deti z tohto štádia nevyrastú, učitelia by im podľa neho nemali prezrádzať existenciu LGBTI+, aby v tom náhľade neuviazli. Dajme tému pohlaví a rodu bokom. Je síce dôležitá, ale na ministrovej ľudovej teórii psychického vývoja je najdôležitejšie, že pohŕdanie a výsmech považuje za prirodzené štádium, z ktorého sa dostaneme len hormonálnymi zmenami. Nie pedagogickým kultivovaním myslenia a správania detí.
Je to len minister financií, poviete si. No ak sú politici presvedčení, že všetko je o rodine a úlohou školy nie je vychovávať deti k civilizovanému správaniu, má to pre vzdelávacie inštitúcie dôsledky. Poznanie, že dieťa nie je „hotové“ v čase nástupu do školy a že ponižovanie a zranená sebaúcta v čase prežívania krízy oddanosti podnecuje nenávisť, potom ako keby ostávali uzamknuté na katedrách pedagogických fakúlt. A hoci sa v posledných rokoch vytvorili a podporujú programy zamedzujúce šikanovanie v škole, ich osud závisí od financií z európskych fondov.
Aj budúcoročný rozpočet verejnej správy je macošský voči potrebe zvýšiť počty učiteľov a pomáhajúcich profesií. Neuľahčí školám prácu s deťmi a nedá poníženým a zraneným väčšiu šancu v škole sa „druhýkrát narodiť“.
Ešteže tí lepší medzi nami vedia aj bez univerzitného diplomu, že ku každému – chudobnému či bohatému, malému či veľkému – máme pristupovať s úctou, prajne a nikoho neponižovať. Takýto prístup slovenskí politici a zabávači považujú za zabijaka vtipu a kariéry, ale pomáha žiť.