Platí to aj v prípade, ak cestou k udržateľnému spôsobu života bude obmedzenie materiálnej spotreby (v absolútnom meradle, nielen v pomere k počtu obyvateľov či dokonca jednotke výroby). Investície budú potrebné do splácania akumulovaného environmentálneho dlhu – napríklad do stiahnutia časti skleníkových plynov z atmosféry, do zníženia odpadov, či do obnovy prírodných ekosystémov.
Okrem toho, ak nemá menšia spotreba viesť k prepadu kvality života, budú potrebné investície do novej, udržateľnej infraštruktúry a systémov: dopravného systému a organizácie miest, ktoré vylúčia osobnú automobilovú dopravu. Energetiky postavenej na udržateľných zdrojoch a podobne.
Jednoducho povedané: na riešenie environmentálnej krízy budeme potrebovať peniaze. Veľa peňazí. A rozvinuté krajiny majú povinnosť navyše: pomôcť financovať zelenú transformáciu v chudobnejšej časti sveta, voči ktorej máme morálny a environmentálny dlh.
Reťaziace sa krízy však znižujú schopnosť krajín investovať na nových záchranných a preventívnych opatrení. Verejné dlhy rastú, vyhliadky hospodárskeho rastu sa zhoršujú a schopnosť vlád vyberať dostatočné množstvo daní klesá. Spravodlivá zelená transformácia bude potrebovať nový prístup k rozpočtovej politike. Ten by mal stáť na dvoch pilieroch: spravodlivom rozdelení nákladov (daní) a prínosov (napr. subvencií), plus takom ich nastavení, ktoré bude motivovať k environmentálnej udržateľnosti.
Vďaka spleti daňových rajov a dier v daňových pravidlách dnes skutočne bohatí ľudia a firmy platia veľmi malé dane. Väčšinou ani nemusia podvádzať, stačí „optimalizovať“. Osud globálnej dohody o zdaňovaní firiem ukazuje, aké ťažké je to zmeniť. Aj z toho dôvodu treba nový prístup.
V prvom rade je to posilnenie progresívnych daní z majetku a rentierskych výnosov z kapitálu (z pôdy, či duševného vlastníctva). Druhou, veľmi dôležitou, časťou sú environmentálne dane. Sú vlastne formou poplatku za využívanie zdrojov a environmentálnych kapacít planéty (atmosféry s jej schopnosťou pohltiť isté množstvo emisi), ktoré patria všetkým. Prípadne, ak nechceme byť antropocentrickí, ktoré nám nepatria a máme povinnosť deliť sa s nimi so zvyškom života na planéte.
Environmentálne dane však môžu byť silne regresívne: môžu predstavovať väčšiu záťaž pre ľudí s nižšími príjmami (ktorých negatívne vplyvy na životné prostredie, per capita, sú väčšinou nižšie než u bohatších). Musia byť preto doplnené subvenciami, podporou, ktoré budú sociálne progresívne a súčasne environmentálne udržateľné. Môžu mať podobu kvalitných verejných služieb, vďaka ktorým bude distribúcia dôležitých statkov (doprava, bývanie a pod.) poskytovaná mimo trhového mechanizmu. Druhou možnosťou sú rôzne typy kompenzácií či podpory, motivujúcich k environmentálne udržateľnému spôsobu života.