Alebo sa vynára, zjavuje či skôr priamo žiari v snoch, alebo sa privoláva k svojmu pomyselnému jestvovaniu z rozsiahlej ríše spomienok. Akoby prizývalo k navštíveniu, k prestávke, k prerušeniu večného kolobehu, mámivého diania sveta.
Dnes už sme sa definitívne vzdali toho presvedčenia, v ktorom žili starobylé národy. Že bytie a nebytie sú jednoducho súčasťou toho istého bytia. Že všetko súcno sa spája iba so svetlom, no keď ho kdesi niet, potom svet, spolu so všetkým tým, čo už v ňom už nie je, zaniká. V ňom by sme kedysi boli strážcami ohňa so zodpovednosťou, ktorá dnešným časom vôbec nie je primeraná – museli by sme opäť niesť na pleciach celý vesmír. A rovnako ako oni kedysi nie sme na to pripravení.
Ak by sme už dnes siahali k prapôvodným otázkam večnosti, isto by sme rýchlo zistili, že sme sa oproti nim až tak veľmi nezmenili. Aspoň nie v tých momentoch, keď nám rozmer života určuje slabý plamienok drobnej sviečky. To zanedbateľné, do tmy vykrojené malé koliesko či trblietavá bublinka. Kedy inokedy by však bol náš život viac hodný spolupatričnosti a takmer bezbrehého súcitu? Čo by mohlo byť na smútku vôbec nepochopiteľné? Mám rád tie chvíle, keď je všetko na svetlo už pripravené, veď v určitých náznakoch svietilo už dlho, presvitalo z budúcich dní, aby obtieklo ako záhadná rieka času ostrovček našej naliehavej prítomnosti.
Niekto by mohol vyčítať všetkým tým obradom či rituálom, že sa opakujú, ba že sa vlastne obnovujú na pozadí toho, čo sa nijakým spôsobom zopakovať nedá. Že v jedinečnom hneve na onú nespravodlivosť je lepšie zrieknuť sa akýchkoľvek záverov. Že tajomstvo každej cesty, nech by už v týchto chvíľach viedla akokoľvek ďaleko, je iba v tom, že po nej kráčame bližšie k sebe samému. Azda i k tomu, čo o sebe najmenej vieme – že inak by sme k sebe nikdy vykročiť nevedeli, najskôr by sme ani nikam nešli. Tu, kde práve my nesmieme byť nijakým, ani tým najmenším, dôvodom, otvárame brány k miestam, kde sú navždy ukrytí naši najbližší. Kde nemôže byť pravdou, že by nás niekedy naozaj opustili.
Kedysi to bolo úplne jasné iba v útrobách starých veľkých hrobiek alebo nádherných monumentálnych pyramíd. Museli byť také obrovské, len aby túto pravdu v jednej úpornej chvíli vykričali celému svetu do tváre. V jej trýznivej obnaženej pálčivosti. Bol som oveľa mladší, keď som kráčal Údolím kráľov, aby som s rešpektom nahliadol do onej nádhernej pokladnice večného ticha.
Odvtedy som sa v mnohom poučil. V týchto dňoch už prichádzam, vlastne ako všetci ostatní, s pietnou úctou k tým, čo ma sprevádzali mojím najvlastnejším životom, pretože moje srdce vlastne nikdy nikomu inému nedovolilo, aby v ňom skutočne vládol. Lebo iba srdcom môžeme budovať dôstojnosť takej chvíle.