31. októbra sa za bieleho dňa zastrelil v Prahe pred Úradom vlády ČR muž. Vieme, že mal 74 rokov a že polícia okolnosti vyšetruje. Čo polícia vyšetrí, si pravdepodobne nechá pre seba. S výhovorkou na ochranu súkromia nezverejní samovrahovo meno, fotografiu, nepovie, či napísal list na rozlúčku a čo v ňom je. Nedozvieme sa, či mal rodinu, priateľov, alebo bol sám. Jeho životný príbeh sa možno stane prísne utajeným štátnym tajomstvom, pretože žiadna vláda nestojí o pochybnú povesť inštitúcie, kvôli ktorej si zúfalý občan strelí na ulici do hlavy.
Príliš iniciatívni v hľadaní pravdy nie sú ani novinári. Možno od tragédie odvracajú pohľad, aby neboli obvinení, že destabilizujú spoločnosť, v ktorej rastie napätie, strach a zlosť. Na sociálnych sieťach možno nájsť, že na mieste tragédie ľudia zapaľovali sviečky a kládli kvetiny, ale tieto polícia promptne odstránila a na mieste hliadkuje. Zdá sa, že politici, vládni ani opoziční, nestoja o príbeh s mučeníkom. Preto ten výstrel obklopilo ohlušujúce ticho.
Otázka však je, či to ticho prekáža ľuďom, ktorí si zapínajú televíziu či rádio alebo čítajú noviny. Či mučeníka, symbol zúfalstva a beznádeje, potrebuje verejnosť. Spoločnosť sa zvykne spojiť v odsúdení vraždy. Kto úmyselne zabije, vylučuje sa z ľudskej spoločnosti vyznávajúcej právo na život. V živote ide o život: máme porozumenie pre ťažko skúšaných blížnych, ktorí chcú žiť a ktorí sa snažia prežiť. S porozumením pre tých, ktorí na život rezignujú, je to zložitejšie.
Mužovi, ktorý sa zastrelil pred Úradom vlády, by sme predovšetkým povedali, že vziať si život kvôli politikom nestojí za to. Ubezpečili by sme ho, že to s nimi nepohne, pretože ľudský život je pod ich rozlišovaciu schopnosť, politika nie je o jednotlivom človeku. Takto sa zastreliť je čin, ktorým sa politický samovrah obracia na nás spoluobčanov. Možno nás chce vytrhnúť z letargie, ale efekt je opačný. Tým výstrelom nám naznačuje, že keď prídeme o prácu a dostaneme do schránky zloženky, ktoré nedokážeme zaplatiť, snažiť sa o čosi už nemá cenu. S tým sa ale málokto stotožní a pred Úradom vlády nikdy nebude stáť rad samovrahov.
Rezignovať na život je možnosť, ale úplne posledná. Z bezvýchodiskových situácií sa vždy nájde východisko. Každá kríza sa raz skončí. A každej vláde nakoniec vyprší mandát. No a predovšetkým – kto už nemá čo stratiť, pretože prišiel o všetko, stáva sa slobodným. Nepoznáme príbeh muža, ktorý sa pred Úradom vlády zastrelil, ale bol to človek odhodlaný na všetko. Mohol život zasvätiť niečomu, na čo si neslobodný človek netrúfne! Samovražda je premárnená šanca.