Máme nepriateľov vonkajších a vnútorných, individuálnych alebo kolektívnych, definovaných nepriateľskou ideológiou, nepriateľskou vierou alebo tým, že nie sú kompatibilní s našimi hodnotami. Máme nepriateľov skutočných a fiktívnych, pričom medzi tých najnebezpečnejších patria naši priatelia.
Nepriatelia majú v politike dôležité miesto. Bez nich sa občanom ťažko vládne. Nepriatelia sú zámienkou na obmedzovanie občianskych práv a slobôd v rámci predbežnej opatrnosti a ostražitosti, lebo nepriateľ nikdy nespí. Označením oficiálneho vonkajšieho nepriateľa štát definuje nepriateľov vnútorných. Sú nimi občania, ktorí sympatizujú s oficiálnym nepriateľom, a predovšetkým ľudia, ktorí sa zdráhajú oficiálneho nepriateľa verejne nenávidieť.
V minulosti, do revolúcie v roku 1989, sa portfólio našich nepriateľov skladalo z imperialistickej Ameriky, revanšistického západného Nemecka, kolektívneho kapitalistického Západu a z domácich antisocialistických živlov (kulakov, buržoáznych nacionalistov, klerikálov, revizionistov… ) Dnes máme tiež svojich oficiálnych nepriateľov: Rusko, Čínu, Severnú Kóreu, Sýriu či Maďarsko, pričom vnútorným nepriateľom je ten, kto si neodpľuje pri zmienke „tyrana“ Putina, „nedemokratického“ Orbána či Trumpa, alebo nie je konformne farebný, čiže zelený a dúhový.
Podobne ako sa odporúča nedívať sa na zuby darovanému koňovi, nie je vhodné detailne študovať oficiálnych nepriateľov, respektíve oficiálnych priateľov. Zblízka totiž nepriateľ nepôsobí tak nepriateľsky, ako sa nám tvrdí, a priateľstvo priateľa nepôsobí tak dôveryhodne, ako by sme si želali. Obrazy oficiálnych nepriateľov a oficiálnych priateľov sú zásadne čierno-biele, ide o účelové politické fikcie, ktoré realitu kopírujú iba voľne.
Keďže v praxi sú si nepriatelia a priatelia nepríjemne podobní, politici sa pri ich prezentácii neobídu bez alternatívneho, selektívneho metra. Nepriateľovi sa prisudzuje zlý úmysel, priateľovi dobrý. Zamlčí sa to dobré, čo spáchal nepriateľ, a to zlé, čím sa vyznamenal priateľ. Nepriateľ útočí, priateľ sa bráni. Nepriateľ, samozrejme, klame, priateľ má pravdu, i keď ju nemá. Zločiny nepriateľa sa odsudzujú bez ohľadu na to, či ich spáchal, a čo spácha priateľ, sa toleruje, pretože ak aj naozaj čosi spáchal, určite to myslel dobre.
Množstvo nepriateľov a intenzita nepriateľstva rastú úmerne tomu, koľko sa k moci dostane politikov, ktorí sa profilujú konfliktom. Politici, ktorí uprednostňujú konsenzus či kompromis, dnes tvoria minoritu. A tak to nejaký čas i zostane. Občan, ktorý nepriateľov nepotrebuje a priateľov má vlastných, má smolu v tom, že politik si bohužiaľ vždy vyberie zlého nepriateľa. Znepriatelí si toho, kto má čo ponúknuť, z koho by bol osoh.