Príbehy o solidarite. Je Slovensko odsúdené na večné dobiehanie?

Výskumníci z univerzity v Darmstadte nám nedávno predstavili výskum, ako na Slovensku a tiež v ďalších vybraných štátoch eurozóny chápeme spravodlivosť, reciprocitu a súdržnosť.

15.11.2022 14:00
debata (1)

Výskum robili v štátoch, ktoré sú čistými prispievateľmi do kohéznych fondov (Nemecko, Fínsko) a ktoré sú poberateľmi (Grécko, Portugalsko, Španielsko, Litva, Lotyšsko a Slovensko). Zisťovanie malo formu diskusných skupín: medzi sebou diskutovali ľudia, čo sú príjmovo „za vodou“, ľudia s nízkymi príjmami a mládež, ktorá už neprepočítava euro na pôvodnú menu. Výskumníkov zaujímalo, aké sú v jednotlivých spoločnostiach politické a kultúrne príbehy, v ktorých je zasadené chápanie spravodlivosti a pomoci medzi jednotlivcami, v rámci spoločnosti a medzi štátmi.

Účastníci výskumu diskutovali o tom, kedy sú ochotní finančne podporovať iných ľudí či štáty, aké sú ich očakávania oplácania pomoci a akú pomoc považujú za spravodlivú. Uvažovali tiež o zmysle a efektoch európskej iniciatívy jednotného minimálneho príjmu (základnej dávky sociálnej ochrany, akou je u nás dávka pomoci v hmotnej núdzi) pre všetkých núdznych obyvateľov EÚ a ďalších solidárnych politikách.

Výsledky asi neprekvapia. Vo všetkých zúčastnených krajinách a skupinách boli diskutéri za pomoc vzdialeným postihnutým v prípade prírodnej či inej „nezavinenej“ katastrofy. Rovnaká zhoda bola v odmietaní zavedenia jednotnej minimálnej sociálnej dávky pre obyvateľov EÚ bez iného príjmu. Tu sa rozohrala celá plejáda dôvodov – od finančnej náročnosti takéhoto projektu, cez kritiku nespravodlivého rovnostárstva, ktoré nezohľadňuje niekdajšiu prácu ľudí bez príjmu, po zdesenie nad tým, čo by takáto jednotná dávka v Pobaltí či na Slovensku znamenala pre ochotu pracovať.

Osobitné národné „naratívy“ výskumníci objavili v otázke podpory kohéznych programov. Fínsky príbeh narysoval hranice ochoty pomáhať iným. Tí sa už majú postaviť na vlastné nohy. Nemeckí diskutéri, bohatí aj chudobnejší, sa naopak zhodovali v príbehu o ochrane kačiek, ktoré „znášajú zlaté vajcia“, teda o rozumnom a výhodnom pokračovaní v pomoci, ktorá podporuje odbyt nemeckej produkcie.

Aj príjemcovia pomoci rozprávali odlišné príbehy. Litovský a lotyšský sa dosť líšil od toho, čo hovoria tamojšie zisťovania životných podmienok: v oboch štátoch vyzdvihoval úspešnú cestu a hlásil sa k budúcemu prispievaniu do kohéznych fondov. V Portugalsku a sčasti aj na Slovensku prevažovali melancholické tóny. Diskutéri hovorili o osude, ktorý sme si zapríčinili „korupčnou národnou povahou“. Kým portugalský príbeh bol o nenávratnom premrhaní niekdajších šancí, slovenský bol o odsúdení na večné dobiehanie a o tom, že nikdy nebudeme v kondícii, aby sme mohli prispievať iným. Príbehy rozprávané v Grécku a v Španielsku mali tiež tragické smerovanie, no príčiny neúspechu neboli spájané s národnou povahou, ale s vykorisťovaním.

Príbeh o národnej mentalite ako zdroji našich ťažkostí sme už počuli mnohokrát. U rôznych rozprávačov môže mať rôzne pointy. No takmer vždy odvádza pozornosť od štruktúrnych problémov spoločnosti a neraz zakrýva pohodlnosť a nechuť pustiť sa do ich skúmania.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #solidarita #kohézne fondy #pomoc ľuďom