Oživené nechcené zástavy

Jednou z vecí, na ktorých sledujeme premenu nášho sveta, je vzťah občana k štátu. Národné štáty slabnú a čoraz väčší vplyv na ich chod má nová spoločenská vrstva liberálnych individualistov, ktorá už sa k národu nehlási a verejné prejavy vlastenectva sú jej cudzie a nepríjemné.

24.11.2022 14:00
debata (4)

Keď už sa týmto svetákom mohlo zdať, že v otvorenom, globálne previazanom svete patria národné štáty do starého železa a že identifikovať sa s národom je prežitok, začali sa zrazu v rámci protivládnych protestov plniť námestia ľuďmi so zástavami, pre ktorých je národ na prvom mieste. Zástavy, ktoré ešte nedávno boli iba príležitostnou rekvizitou pri oslave úspešných hokejistov, berú do rúk demonštranti proti chudobe.

Zástava je štátny symbol. Slúži ako dekorácia štátnych inštitúcií a rituálne sa vyvesuje pri príležitosti štátnych sviatkov. V rukách demonštrantov sa však z výzdoby stáva pochodňou. Demonštranti sa zástavou provokatívne hlásia k právu spolurozhodovať o osude svojho štátu, svojho národa. V ich rukách zástava ožíva a uvedomujú si to, samozrejme, aj ľudia, ktorí k nej nič necítia a ktorí do včerajška netušili, že pre niekoho ešte národ predstavuje reálnu hodnotu.

Zástava by teoreticky mala byť symbolom, ktorý občanov štátu zjednocuje. V rozdelenej spoločnosti sa však o zástavu bojuje. Zaujímavý osud má zástava česká, ktorá v minulosti bola zástavou československou. Keď pred tridsiatimi rokmi politici delili Česko-Slovensko, Slovensko sa rozhodlo pre zástavu vlastnú, zatiaľ čo českým politikom sa nechcelo vrátiť k dávno zabudnutej zástave českej a rozhodli sa ponechať si československú, ktorá zostala „voľná“ a mala vtedy vo svete ešte slušný kredit. Slovenskí politici si želali, aby československá zástava zanikla spolu s Česko-Slovenskom, lenže nedokázali Čechom vysvetliť, prečo im prekáža zástava, ktorú nechcú.

Zlá krv bola pri delení štátu z položiek materiálnych. Tento problém ale vyriešil čas, v ktorom sa prakticky všetko, čo si Klaus s Mečiarom rozdelili, sprivatizovalo, vytunelovalo, rozkradlo a predalo do cudziny. A československá zástava svoj kredit v českých rukách postupne stratila, ako sa z nej postupne stala iba štafáž zástavy modrej, „úniovej“.

Dnes spor o českú, čiže bývalú československú, zástavu ožil a opäť je to spor tých, ktorí si ju cenia, s tými, ktorí ju nepotrebujú, ale prekáža im, keď sa k nej hlásia iní. A aby sa od českých vlastencov a nacionalistov, pre ktorých na prvom mieste nie je EÚ, ale Česko, odlíšili, prišili liberálni „Euročesi“ k československej zástave ešte zástavy Ukrajiny, EÚ a NATO. Nevedno, či budúcnosť patrí tejto symbolickej koláži, pripomínajúcej patchworkový obrus, alebo či národ pod českou a bývalou československou zástavou odpochoduje z EÚ, keď sa v nej národné zástavy budú v mene akčnej jednoty zakazovať.

Isté je, že zástavy nakoniec nezostávajú tým, ktorí sa za ne hanbia, ale tým, ktorí sa k nim hlásia. Ani Slovensko sa nevyhne dileme, či sa držať slovenskej zástavy, alebo hľadať šťastie pod „úniovou“ modrou. A kompromis v ponuke nebude.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #nacionalizmus #zástava #štátne symboly #Česko-Slovensko #patriotizmus
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy