Viktor Orbán patrí medzi najvýznamnejších proruských trollov spomedzi vrcholových európskych politikov. Nenazval by som ho ruským „spojencom“, jeho postoje majú predsa len minimálny vplyv na reakciu EÚ na ruský útok na Ukrajinu. Okrem toho bol Orbánov postoj voči ruskej agresii od počiatku cynickou kalkuláciou, ktorou sa snažil posilniť svoju popularitu a získať Maďarsku materiálne výhody.
Akurát, že to nefungovalo. Dlhodobé energetické kontrakty sa ukazujú ako nevýhodné. A Rusko prehráva – vojensky aj politicky. Putin už nemá Orbánovi čo ponúknuť. Naopak, niečo potrebuje od druhej strany. Európska únia Maďarsku blokuje peniaze z Plánu obnovy a odolnosti. Nijako to síce nesúvisí s vojnou na Ukrajine či s rozširovaním NATO (dôvodom je nefunkčnosť maďarského právneho štátu), no to neprekáža. Orbánovskí politici veria v kontraktuálnu politiku: ja ustúpim v jednom, vy v inom.
Na Európsku komisiu toto vydieranie nefungovalo, odblokovanie peňazí neodporučila. Na rade sú členské štáty, ktoré budú rozhodovať kvalifikovanou väčšinou. Orbán nutne potrebuje spojencov. A tak je ochotný robiť ústupky, najmä ak ho vlastne nič nestoja.
Do toho vchádza V4. Summity visegrádskych lídrov sú viac rituálom bez politického obsahu, no Orbánova vláda sa dostala do situácie, v ktorej musí využiť každú možnosť. Už v minulosti sa toto fórum pokúšala využiť na podporu svojej antiliberálnej, protieurópskej agendy. Našťastie neuspela. Po ruskom útoku na Ukrajinu stratila Budapešť aj posledných spojencov.
Nacionalisticko-konzervatívna poľská vláda má s Bruselom vlastné spory, no bratanie sa s proruskou vládou by pre ňu bolo politicky toxické. A tak, čo bolo, to bolo, Orbán je teraz zástancom územnej celistvosti Ukrajiny (zabudnite na šál) a „samozrejme“ schváli vstup Fínska a Švédska do NATO.
Čo by mala v tejto situácii robiť slovenská vláda? V prvom rade trvať na premietnutí všeobecných vyhlásení na činy. Maďarský parlament by mal odsúhlasiť vstup severských krajín do Severoatlantickej aliancie. A ak Budapešti naozaj záleží na Ukrajine, mala by prestať blokovať účinnú európsku pomoc – napríklad spoločnú pôžičku.
Druhou dôležitou vecou je nepristúpiť na Orbánovu hru. Blokovanie európskych peňazí nikdy nesúviselo s jeho postojom k ruskému útoku na Ukrajinu. Bolo reakciou na fakt, že v Maďarsku vláda znefunkčnila inštitúcie právneho štátu – a tým oslabila ochranu európskych (teda aj našich) peňazí. Budapešť nejaké reformy sľúbila, komisia jej kroky vyhodnotila a označila za nedostatočné.
Pokiaľ nemá Slovensko vážny dôvod komisii neveriť, malo by hlasovať v súlade s jej odporúčaním a európske peniaze maďarskej vláde neodblokovať. Nie je tu priestor pre politické obchody. Rovnako nie pre falošnú visegrádsku solidaritu.