Tajomstvo úspechu je už dovedené do dokonalosti a pripomína isté prvky z taktiky partizánskeho boja proti presile, kde sa k permanentnému neúspechu prirodzene pridružujú početné formy nevtieravej elegancie.
Napríklad v podmienkach, kde už väčšina obyvateľstva pociťuje voči vláde nedôveru, si vláda teda sebe samej opakovane vyslovuje dôveru. A nikomu na tom nepripadá nič čudné práve vďaka tomu, že umne mení taktiku. Napríklad najmocnejšia vládna strana OĽaNO, ktorá od počiatku išla mafii po krku ako po údenom, v posledných dňoch začala prezieravo ísť po krku samotnému údenému, teda akoby práve ono údené bolo za tou pôvodnou vytúženou mafiou.
Politický cieľ sa síce trochu zmenil, ale politická verva zostala. Veď kto by si nespomenul napríklad na boj vedený činovníkmi OĽaNO priamo na území Francúzskej republiky o – svojím spôsobom nedobytnú – „Počiatkovu vilu“? Fakticky sa nič nezmenilo, len sa boj preniesol na naše územie a namiesto jednej sľúbenej honosnej vily sa dnes už dostávame k oveľa výhodnejšiemu pokrokovému sľubu tisícov nájomných bytov.
Len čo obschne malta a pár vládnych strán, budú neuveriteľné možnosti solídneho bývania naporúdzi pre desaťtisíce spoluobčanov – nateraz bez domova. Cieľom vládnej hospodárskej politiky (napríklad v oblasti školstva alebo v prípade dôchodkov) je nepochybne postupne vytvoriť čo najviac bezdomovcov. Tým sa v určitom kvantitatívnom momente vytvorí dostatok vyprázdnených ubytovacích možností.
Vyplýva to aj zo zatiaľ utopických politických snov niektorých značne progresívnych vládnych predstaviteľov o tom, že ľudia až vtedy, keď nebudú nič vlastniť, budú môcť byť konečne šťastní. Celý sľubovaný stavebný projekt by tak mohol prebehnúť fakticky zadarmo a aj bez väčších materiálnych nárokov.
Z toho vyplýva aj ďalší taktický krok koalície spočívajúci v nesporne zaujímavom pokuse o strmhlavú vládu, teda o vládu takpovediac „ricochetom“, totiž pripomínajúcu paľbu „odrazom“. Podobne ako keď si malý chlapec radostne hádže šikovnými ploskými kamienkami žabky na jazere.
Veď aj tak menšinová vláda môže pokojne dovládnuť v obdobiach medzi jej jednotlivými odvolávaniami, poskakujúc od jednej politickej a morálnej trápnosti k druhej. Vôbec jej pritom nemusí prekážať, že politický život na Slovensku z istého odstupu dnes už silne pripomína nepredvídateľnú epilepsiu.
Vo chvíli, keď mi to napadá, ešte nič nie je rozhodnuté. Rozhodnutie má vraj padnúť vo štvrtok. Alebo aj niekedy inokedy. Ba aj argumenty sa stále pohybujú kdesi medzi slasťou a strasťou. Len ten najdôležitejší sa už akosi vytratil. Teda predpoklad, že si ľud, napríklad počas vianočných sviatkov, teda medzi voňavým ihličím, sviečkami a sladkými koláčikmi, túto vládu napokon znovu obľúbi. Takúto beznádej už v posledných dňoch napodiv nehlása nikto.