Dejiny prírody sú históriou vzniku a miznutia druhov, rodov, čeľadí, organizmov. Pozvoľný proces bol niekoľkokrát prerušený masívnym vymieraním, pri ktorom dramaticky a rýchlo klesla biodiverzita na našej planéte. Jedným z takých období prechádzame v súčasnosti.
Osud moha spevavého nie je výnimkou. Na celom svete zaznamenávame rýchle vymieranie obojživelníkov. Niektoré vzácne a endemické druhy žiab stihli zaniknúť skôr, ako sme ich spoznali. Dôvodom je huba napádajúca ich pokožku, ktorá sa globálne rozšírila vďaka človeku. Miznú celé ekosystémy. Do tohto storočia pravdepodobne prestanú existovať koralové útesy. S nimi sa stratí aj väčšina mnohorakého morského sveta, ktorú hostil.
Hlavnou príčinou tohto hromadného vymierania je človek. Pre vlastnú potrebu meníme planétu. Zaberáme kontinenty a oceány, meníme kolobeh základných prvkov, chemické zloženie pôdy, oceánov aj atmosféry, meníme klímu planéty.
Dohoda o ochrane biodiverzity, ktorú zástupcovia krajín podpísali pred pár dňami v kanadskom Montreale, je preto rovnako zásadná ako globálna klimatická dohoda z Paríža. Svetové spoločenstvo sa v nej zaviazalo, že do konca tohto desaťročia bude chrániť 30 % zemského povrchu. Je to dôležitý záväzok, no kľúčová bude implementácia. Nestačí totiž vytvárať chránené územia a národné parky. Ľudstvo musí obmedziť až úplne zastaviť činnosti, ktorými ohrozuje rozmanitosť života na planéte.
Príkladom je sľub zastaviť environmentálne škodlivé subvencie, ktoré sú zahrnuté v dohode. Odhaduje sa, že svet míňa každý rok asi 1,8 bilióna dolárov na veci ničiace prírodu. Nejde len o investície do fosílnych palív.
Poľnohospodárstvo patrí v Európe medzi hlavných ohrozovateľov biodiverzity. Po rokoch zložitých rokovaní sa EÚ dohodla na oslabenej, kompromisnej verzii zelenej transformácie poľnohospodárskych dotácií. Dnes je pod tlakom poľnohospodársko-priemyselných záujmov odsúvaná implementácia aj tejto oslabenej reformy.
Biologicky najrozmanitejšie (a silno ohrozené) ekosystémy sa nachádzajú často v najchudobnejších krajinách sveta. Ich obyvateľstvo nemáme právo stavať pred dilemu „ochrana prírody alebo sociálno-ekonomický rozvoj“. Rozvinutý svet má povinnosť podieľať sa na nákladoch súvisiacich s ochranou biodiverzity – vo svete, kde sa všetka hodnota prepočítava na peniaze, to môžeme chápať ako platby za „environmentálne služby“, ktoré nám poskytujú. No už boj proti klimatickým zmenám ukázal, že jednou z najväčších slabín globálnych snáh o riešenie environmentálnych kríz je ochota vyspelého sveta niesť spravodlivú časť nákladov.
Do konca storočia vyhynie alebo bude v ohrození 10 až 50 % druhov organizmov. Dôvodom sú ľudské aktivity, náš spôsob života, ktorému dominuje masová spotreba, motivácia ekonomického zisku. Bolo by pekné dúfať, že to dohoda z Montrealu aspoň zabrzdí.