Slovensko zbavené čara

Nedlho po novembri 1989, keď po kratučkej eufórii začali naplno praskať pukliny dlhodobo odsúvaných spoločensko-historických problémov slovenskej spoločnosti a z preplnených rodinných skríň začali vypadávať nahromadení kostlivci, sa rozdelilo Česko-Slovensko.

03.01.2023 14:00
debata (33)

Pre mnohých mala získaná štátna samostatnosť znamenať možnosť kultúrne dospieť ako politický národ, poučiť sa z chybných krokov minulosti a bez verklíkovania legendy o holubičom národe prijať zodpovednosť za státie na vlastných nohách.

Napriek takmer katastrofickej dejinnej diskontinuite, ktorou Slovensko v moderných dejinách strednej Európy prešlo, a napriek ustavičnému (seba)spochyb­ňovaniu, to neboli celkom vetché nohy. Na začiatku tohto nášho zatiaľ posledného príbehu sme mali všetky dobré predpoklady: pevnú kultúru a mnohé kultúrne ustanovizne, vycibrený jazyk, ktorý naplno rozvinula bohatá literatúra, relatívne stabilne zakotvenú predstavu o sociálnom zmieri, dobré poľnohospodárstvo a jeho ďalšie predpoklady, funkčné školy, nemocnice aj infraštruktúru.

Pre Európu a svet sme boli neznámi a mohla to tak trochu byť aj naša výhoda. Keby sa napokon nebolo ukázalo, že najväčšou neznámou sme ostali sami pre seba.

Nedávno, cestujúc z Košíc do Bratislavy, ma kdesi pri Kysaku skoro ohúril pohľad na pastiera oviec pomaly kráčajúceho do kopca. Obrázok takpovediac zo starého sveta, ktorý bol ešte nedávno skoro prototypom slovenskej krajiny, ma teraz zasiahol prenikavým pocitom pokoja. Ako reminiscencia pocitu, že ešte nemusí byť všetko stratené. Pred 30 rokmi, v tej dobe neistôt a rozporov, nebolo samozrejmosťou uchovať si pokoj a nádej.

Spomenula som si, že práve kontakt s ľuďmi prepojenými so svojou pôdou, s lúkami a lesmi, so svojím rodiskom a remeselnou tradíciou bol vtedy jedným z tých javov, ktoré mne – a iste nie len mne – ponúkali pokoj. Pokoj vyplývajúci z pocitu domova, spolupatričnosti s „našimi“ ľuďmi, zo spoločného údelu, z rovnováhy. Slovom, široko chápanej kultúry, ktorá z nás robí súdržný celok. Ako napísal Ján Smrek, spoločný máme osud, inakší nebudeme.

Lenže slovenská spoločnosť vstúpila do svojej samostatnosti možno v tom najbezohľadnejšom období modernosti; v dobe, ktorej radikálny efekt kedysi pomenoval Max Weber ako „svet zbavený čara“ (die Entzauberung der Welt). Čokoľvek, čo by pripomínalo starý svet, v ktorom ešte bolo bytie človeka organicky previazané s prostredím, z ktorého vyrastá, len prehlbuje punc nemodernosti, menejcennosti, konzervativizmu, zaostalosti; zbavuje spoločnosť čírej racionality, ktorá jediná sa považuje za prostriedok maximálnej efektivity, takej dôležitej pre progresivizmus (nezamieňať s progresom) asociovaný s technológiami a globalizovaným kapitalizmom.

„Obyčajnosť“ dráždi svojou ľudskosťou, svojou údajnou nemodernosťou. Frustrovaná slovenská spoločnosť nie je banda „dezolátov“ s geneticky podmienenými sklonmi k autoritárstvu, rasizmu ani homofóbii.

Slovenská spoločnosť bola za posledných 30 rokov zbavená úcty k práci a k vzdelaniu každého druhu vrátane manuálneho. Bola obratá o právo na „obyčajnosť“, o možnosť ostať doma, o úctu. Preto, ak sa nepodarí obnoviť sociálnu rovnováhu Slovenska, vymenúvanie všetkých úspechov bude pôsobiť ako cisárove šaty, ktoré v skutočnosti nemôžu nič zakryť.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 33 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #Vznik SR #samostatné Slovensko