Čas dospelosti

Tridsať rokov sa nemôžeme vyhovárať na Prahu (o čosi dlhšie ani na Budapešť či Viedeň). Za ten čas sa našou samostatnou politikou prehnala pestrá zmeska. Fašisti, takmer fašisti, cynici moci, patologickí exoti, bezmenní pritakávači aj pár svetlých, zapamätania hodných výnimiek.

04.01.2023 14:00
debata (10)

Kdejakí politici už sľubovali kdečo. Mečiar slovenské Švajčiarsko. Dzurinda dvojnásobné platy, slušnosť a hodnotovú politiku. Fico istoty, Matovič boj proti mafii (a ochranu pred Ficom), Heger ochranu pred Matovičom. Sľuby zanechali v realite takmer nebadateľné stopy, zato v politickej posteli moci sa už prestriedali, v rôznych kombináciách, takmer každý s každým.

Tridsať rokov panoptika. Veksláci premenení na biznismenov (a neskôr politikov), rýchlozbohatlícki privatizéri, finančnícki shark boys, oligarchovia prikrmovaní z verejných zdrojov. Záujmové skupiny si rozdeľujú politické strany, médiá, športové kluby, lyžiarske strediská… a opakovane sa pokúšajú pretvoriť „vládu ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“ na „vládu ľudí a pre ľudí – tých vyvolených“. Niekedy úplne vulgárne, na hulváta, občas trochu prefíkanejšie.

Nie všetko je zlé. Popri milióne malých-veľkých hrdinstiev a zopár výnimočných činoch (a vlastne aj vďaka nim) sme dostali najväčšiu príležitosť našich moderných dejín a dokázali ju využiť. Stále tak môžeme veriť v úspech slušnosti, spravodlivosti a liberálnej demokracie v tejto krajine.

Európska integrácia nám nedala len obrovský luxus politického a ekonomického bezpečia. Je aj šancou na reparát zo snov a lží o zázračných účinkoch „svojstojnosti“. To najlepšie, čo sme so svojou slobodou dokázali urobiť, bolo rozhodnutie spojiť ju s inými krajinami Európy.

Pravda, ako všetko v politike, aj tento úspech je provizórny. Starostlivo pestovaný mýtus o „tisícročnej porobe v Uhorsku“ a „českej zrade“ sa dnes reinkarnuje v „zlom Bruseli“. Hoci sme (minimálne formálne) súčasťou najhlbšie integrovanej skupiny európskych krajín, v politike čoraz viac strašia variácie na Mečiarove nezmysly o moste medzi Východom a Západom či slepý obdiv k autoritárskemu, imperiálnemu lumpenkapitalizmu Putinovho Ruska.

Tridsať rokov je dosť na to, aby sme sa zbavili detskej naivity aj pubertálnej ublíženosti, aj hľadania príčiny všetkého zlého v tých druhých. Šťastie ľudí žijúcich na akomkoľvek území sa neodvíjalo od toho, ako silno ich vláda vykrikuje o „národných záujmoch“. Ale od toho, do akej miery bola demokratická, rešpektovala ich práva a vytvárala príležitosti na sledovanie individuálnych projektov šťastia.

Spoločenská spravodlivosť sa nemeria intenzitou populizmu. Ale tým, ako zákony ochraňujú znevýhodnených vrátane menšín, utečencov. A ako veľmi sa ich spoločnosť chce a dokáže zastať. Ochotou pomôcť susedom, ak sú terčom brutálneho útoku.

Prejavom vyspelosti a kultúry krajiny nie je žiarlivá ochrana vybraných „tradičných“ hodnôt. Ale schopnosť prijať inakosť, komunikovať s ňou a spoluvytvárať niečo nové.

Dospelosť dáva možnosť výberu. Je oslobodzujúca aj zaväzujúca. <pe>

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #rozdelenie Československa #30 rokov samostatnosti