Strach z informácií, ktorý je motívom „boja s dezinformáciami“, sa mocných zmocňuje vtedy, keď spoločnosť zľahčovanie problémov odmieta, chce, aby sa problémy riešili, no tí pri moci problémy riešiť nevedia alebo nechcú. Starostlivosť o slová, čiže cenzúra, má zmysel až vtedy, keď slová priberú na váhe, keď majú potenciál niečo zmeniť, keď establišment a tí, čo establišmentu slúžia, vnímajú slová ako čosi, čo ohrozuje ich biznis a kariéry.
Cenzor sa síce subjektívne cíti ako služobník slova, ale objektívne dôvody pre cenzúru sú vždy zištné. Slová sa korigujú a zakazujú vtedy, keď sa pravda otočí proti krachujúcemu režimu. V silách cenzora nie je zachrániť alebo napraviť systém. Môže iba dočasne brzdiť proces nevyhnutnej zmeny, odďaľovať neodvratné kriminalizáciou opozičných názorov. Bojovníci s „dezinformáciami“ neslúžia slovu, ale režimu, bez ohľadu na to, či slúžia za odmenu, alebo dobrovoľne.
Platí triviálne konštatovanie, že sloboda slova buď je, alebo nie je. Debata môže byť iba o tom, či si spoločnosť môže necenzurovanú, nemonitorovanú čiže slobodnú prevádzku slov všetkého druhu dovoliť. A pretože dôsledkom slobody slova je demokracia, mocní riešia, či tolerovať demokraciu. Pretože to je riskantné, angažujú „liberáli“ na obranu demokracie cenzorov. Výsledkom je dnes v Európe „progresívna totalita“.
Existuje, samozrejme, viacero vysvetlení, prečo sa slobodnému slovu hľadajú kompromitujúce nálepky. Môže to byť tým, že nekorigovaných myšlienok sa obáva primitív, ktorý nedokáže argumentovať, diskutovať a myslieť. Cenzúra je potom daň za to, že „progresívna totalita“ generuje primitívne elity. Ocitli sme sa v bludnom kruhu, keď demokracia koketuje s cenzúrou a cenzúra likviduje demokraciu.
Podstatný rozdiel oproti ére, keď sa dnešnému marazmu u nás budovali základy, je v absencii toho arogantného: „No a čo?“ Pre mocných začína byť riskantné smiať sa ľuďom do očí, pohŕdať oponentmi, ignorovať debatu prebiehajúcu mimo lojálneho mediálneho mainstreamu. Príprava zákonov, ktoré majú regulovať, čo sa smie a čo nesmie nahlas verejne vysloviť, je priznaním mocných, že ponúkajú verejnosti politiku, po ktorej nie je dopyt, ktorú treba občanom vnútiť nasilu.
Pokiaľ ide o strach zo slov, čo nie sú pod kontrolou, zvykneme konštatovať, že cenzúra ohlasuje totalitu. Lenže súčasne s odstupom vieme, že cenzúra v minulosti ohlasovala bezmocnosť mocných, že bola predzvesťou konca totality. Slobodné slovo sa vždy prihlási o slovo, keď lož už nemá čo ponúknuť. Ťažko sa odhaduje, ktorá kvapka, ktorou pretečie pohár, je tá posledná. Ktoré slovo pripraví cenzora o prácu. Vieme iba, že sa to nakoniec stane. Je to v povahe ťažkých slov.