V globále je nezvyčajne teplý začiatok zimy v Európe zlou správou. Nie je síce „dôkazom“ antropogénnych klimatických zmien, no názorne ilustruje, že klíma sa vplyvom človeka výrazne a rýchlo mení. Dôsledky zmien budú prevažne negatívne, až katastrofálne.
Z krátkodobého hľadiska je to dobrá správa. Vďaka teplému počasiu ostávajú zásobníky zemného plynu dostatočne naplnené. A spotreba (hoci pod tú sa podpísali aj iné opatrenia) je nízka. Podľa Eurostatu znížila EÚ v auguste až novembri spotrebu zemného plynu, v porovnaní s priemerom toho istého obdobia z rokov 2017–21, viac ako o 20 percent. Ak sa nestane nič výnimočné (dlhé obdobie veľmi studeného počasia, vyradenie kritickej plynárenskej infraštruktúry a pod.), túto zimu nám energetická kríza nehrozí.
Už teraz však treba premýšľať o budúcom roku. V krátkodobom horizonte z bezpečnostných, v dlhodobom z environmentálnych (a sekundárne tiež bezpečnostných) dôvodov. Ruská agresia na Ukrajine sa môže naťahovať. Aj ak sa podarí Kyjevu na bojisku zvíťaziť, bez zásadných politických zmien v Moskve (v ideálnom prípade po páde Putinovho režimu) sa Európa nevráti k masívnemu dovozu energetických surovín z Ruska.
Doteraz výpadok ruských importov pomerne úspešne nahradili alternatívni dodávatelia: Spojené štáty, Nórsko a stále viac krajiny Blízkeho východu (Katar), či severnej Afriky. Žiadna z týchto krajín nepredstavuje pre Európu bezpečnostnú hrozbu, sú preto lepšími dodávateľmi než Rusko. No sú s nimi spojené morálne dilemy: environmentálne (prírodu silne poškodzujúca ťažba bridlicového plynu v Severnej Amerike), aj ľudskoprávne (prehlbovanie spolupráce a tým podpora autoritárskych režimov, ako je Katar). Takéto „alternatívy“ môžu byť maximálne krátkodobými „záplatami“, ktoré nás ochránia pred najhoršou krízou. Nie dlhodobým riešením.
Okrem toho, dovoz skvapalneného zemného plynu je omnoho citlivejší na cenové výkyvy na svetových trhoch. Ak sa oživí čínska ekonomika, cena bude rásť.
Z dlhodobého hľadiska je potrebné zamerať sa na obnoviteľné zdroje dostupné v Európe. Ak chce únia dosiahnuť do roku 2030 plánovaný podiel obnoviteľných zdrojov v energetickom mixe, musí strojnásobiť súčasný rast ich produkčnej kapacity. Jednou vecou sú peniaze: každé euro investované do predĺženia závislosti od fosílnych a neobnoviteľných palív chýba ich čistejším, udržateľným alternatívam.
Rast využívania obnoviteľných zdrojov brzdia byrokratické prekážky, často aj neochota veľkých energetických spoločností (najmä pri decentralizovaných, malých zdrojoch). Problémom je aj nevyhovujúca, zastaraná infraštruktúra – ktorú často kontrolujú spoločnosti blízke veľkým výrobcom.
Odďaľovaním prechodu k udržateľnej energetike len predlžujeme našu závislosť od zdrojov, ktoré sú drahé, nemáme nad nimi kontrolu, sú morálne a politicky pochybné a predovšetkým – ohrozujú naše prežitie.