Doteraz hral Viktor Orbán dvojtvárnu hru. Kritizoval EÚ a jej predstaviteľov (často veľmi nevyberane), no nespochybňoval členstvo Maďarska. Keď začal vyhlasovať, že v Európskej únii vlastne ani nechce byť, signalizuje to vážny problém.
Nie že by mu hrozila strata moci – voľby v krajine budú až o tri roky a v prieskumoch Fidesz bezpečne vedie nad rozdrobenou opozíciou. Nacionalistickou, populistickou rétorikou, ovládnutím médií a potláčaním nezávislej občianskej spoločnosti si maďarský premiér dokáže udržať podporu dostatočnej časti verejnosti. Aspoň zatiaľ. Nedokáže však poprieť ekonomickú a politickú realitu.
Maďarská ekonomika je na tom veľmi zle. Obyvatelia a firmy čelia rekordne vysokej inflácii, verejné financie trápi najhorší rating v regióne. Maďarské desaťročné dlhopisy sa predávajú takmer s osempercentnou úrokovou mierou, slovenské s niečo viac ako trojpercentnou, české so 4,7-percentnou. Dôvere investorov nepomáha ani fakt, že sa Maďarsko umiestnilo na poslednom mieste spomedzi krajín EÚ v indexe vnímanej korupcie.
Situáciu ešte zhoršujú zablokované európske peniaze. Minulý rok sa k nim Viktor Orbán pokúsil dostať kombináciou vydierania (blokovaním niektorých rozhodnutí, na ktoré bol potrebný jednomyseľný súhlas členských krajín) a predstieraných reforiem. Nevyšlo to. Budapešť stále nemôže počítať s peniazmi z Kohézneho fondu ani z plánu obnovy.
Pre Orbána je to o to bolestivejšie, že európske peniaze nepotrebuje len na plátanie verejného rozpočtu, ale aj na živenie korupčnej siete, ktorá drží jeho režim pokope. Je v nepríjemnej situácii: ak neustúpi, k európskym peniazom sa (dúfajme) nedostane. Ak ustúpi, riskuje, že sa raz na lavici obžalovaných objavia aj „jeho ľudia“.
Jeho postavenie zhoršuje politická izolácia. Po ruskom útoku na Ukrajinu fakticky stavil na rýchle ruské víťazstvo. Prepočítal sa. A kvôli tomu stratil hlavného politického spojenca – poľskú vládu. Na pomoc mu nepríde ani nová talianska krajne pravicová vláda. Nielen kvôli jej jednoznačnej podpore Ukrajiny – správne kalkuluje, že podporou izolovaného maďarského premiéra môže skôr stratiť, ako získať.
Posledné, čo mu ostáva, je pokúšať sa udržať domácu podporu čoraz ostrejšou protibruselskou rétorikou. Aj tu sa však môže dostať do slepej uličky. Orbánov euroskepticizmus bol vždy viac cynicko-pragmatický než ideologický. Naznačovaním, že krajine by mohlo byť lepšie mimo Európskej únie, však radikalizuje diskurz a v časti maďarskej spoločnosti môže vytvárať očakávania, ktoré ani sám nebude chcieť naplniť.
Mohla by to byť poučná lekcia pre obdivovateľov Orbána v iných krajinách (vrátane Slovenska). Veľkosť politika sa nemeria len jeho volebnými úspechmi. „Vyhraj voľby, môžeš všetko“ naozaj neplatí.