Pamätám dobu, keď sme trpeli informačným deficitom. Sprevádzalo ho presvedčenie, že neobmedzený prístup k informáciám by nás spravil múdrejšími a šťastnejšími. Ako sa z túžby po informáciách mohla stať fóbia z informácií? Stojí za tým internet, ktorý informácie devalvuje? Alebo úpadok novinárskeho remesla, prejavujúci sa na jednej strane aktivizmom a na strane druhej víťazstvom infotainmentu, čiže mixovaním informácií a zábavy?
Objavuje sa názor, že je informácií priveľa a tým pádom je ťažké sa v nich orientovať. K tomu sa pridáva obava, že z množstva informácií sa selektívne preferujú tie, ktoré rezonujú s názormi a záujmami úzkej mocenskej elity. Alebo že správy nie sú o tom, čo sa deje vo svete, ale o tom, čo si o svete myslí editor. Vyzerá to tak, že sme súčasne nervózni z plurality, ktorú vnímame ako chaos, i z regulácie, ktorú chápeme ako synonymum cenzúry.
Informácia sama osebe je neosobným konštatovaním, že sa niečo stalo, alebo že niekto niečo vykonal alebo povedal. Podstatné je, ako sa s informáciou pracuje. Kým existuje pluralita médií, existuje šanca, že informácie, ktoré jedno médium nepovažuje za dôležité, alebo považuje za nevhodné, zverejní médium konkurenčné.
V minulosti sa rozlišovali médiá ako seriózne a ako bulvár. Dnes, keď seriózne médiá z komerčných dôvodov koketujú s bulvárom, vedie hranica medzi médiami prorežimnými, systémovými a médiami nezávislými, nesystémovými, prípadne protirežimnými. Systémové médiá si budujú imidž serióznosti a kvality, nesystémové si zakladajú na slobode a nezávislosti. Z konkurenčného napätia profitujú obe strany. Nezávislé médiá sa učia pracovať s informáciami profesionálne, dnes už rutinne overujú a uvádzajú zdroj. Editor z mainstreamu zasa vie, že nemá informačný monopol, takže to s prorežimnou propagandou nesmie preháňať, aby nebol trápny.
Konkurenciu oficiálnych a nezávislých médií, žiaľ, väčšina čitateľov a poslucháčov neocení, pretože v spoločnosti dramaticky klesla potreba diskusie, výmeny názorov a chýba ochota načúvať protistrane. Autor tejto úvahy sa priznáva, že niektoré weby na internete otvára s enormným sebazaprením a iba z profesionálnej nutnosti vedieť, čo tiež ovplyvňuje verejnú mienku.
To, že existuje obrovské množstvo informácií, neznamená, že sme odsúdení skončiť pod lavínou, spod ktorej niet úniku. V informačne neprehľadnom teréne sa orientujeme vďaka svojim obľúbeným autorom, ktorí sú schopní informácie spracovať, vyhodnotiť a interpretovať. Ak sa v minulosti hovorilo, povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si, dnes sa človek pozná podľa toho, koho číta. Alebo že nečíta nikoho. Alebo že vôbec nečíta.