Popri tom si však populisti a extrémisti budú určite prihrievať politickú polievočku aj šírením euroskeptických naratívov. Keďže Európska únia podporuje Kyjev v jeho boji s ruským agresorom, tieto dve témy majú k sebe blízko.
Euroskeptické dezinformácie nebudú šíriť len fašisti, odštiepení fašisti a iní extrémisti, ale aj časť strán, ktoré sa nedávno hlásili k politickému mainstreamu – napríklad Smer-SD.
Časy, keď sa Robert Fico hlásil k „najhlbšie integrovanému jadru únie“ (nech to znamenalo čokoľvek) sú nenávratne preč. Dnes bojuje o politické prežitie a beztrestnosť, stále viac tak preberá rétoriku extrému. Ostatne, v tomto teritóriu nie je žiadnym nováčikom. V roku 2016 vyhral Smer-SD parlamentné voľby aj vďaka šíreniu dezinformácii o migrácii a nenávisti voči migrantom.
Jedným z prominentných euroskeptických naratívov bude určite „diktát Bruselu“. Hoc aj ide o nezmysel (dostaneme sa k tomu), pôdu mu roky pripravovala dezinformačná scéna aj takzvaní mainstreamoví politici – ak s niečím nesúhlasili, hneď to vyhlásili za bruselský diktát. Či už to bola účasť v mechanizmoch vytvorených na stabilizáciu eurozóny, alebo odmietanie poskytnutia pomoci krajinám na hraniciach únie počas tzv. migračnej krízy.
Kritika „diktátu Bruselu“ má mnoho výhod. Je taká široká, že ňou možno onálepkovať prakticky všetko. Protiruské sankcie? Diktát Bruselu! Podpora obnoviteľných zdrojov energie? Diktát Bruselu! Dodržiavanie pravidiel právneho štátu? Diktát Bruselu!
No ide to ešte ďalej. Ak nám európske inštitúcie pozastavia zaplatenie projektov z eurofondov či nevyplatia peniaze z plánu obnovy, pretože nesplníme niektorú zo základných podmienok, čia je to chyba? Hádam len nie naša? Samozrejme, je to diktát Bruselu!
Čím hlasnejšie budete to nepekné slovo (myslím „diktát“, nie „Brusel“) kričať, tým menšie riziko, že si niekto uvedomí, aký je to nezmysel. Predstavte si nedeľný futbalový zápas, niekde v okresnej lige. Hostia nastúpia na ihrisko. Na trávnik pribehnú domáci – osemnásť hráčov, z toho dvaja brankári. Rozhodca im vraví, že takto nemôžu hrať, musia dodržiavať pravidlá. Na domácej tribúne to vrie: „Ako nemôžu? To je diktát!“
V skutočnosti je „diktát Bruselu“ – trvanie na dodržiavaní pravidiel – našou najlepšou ochranou pred ľubovôľou mocných. Je hlavnou garanciou, že v mocenských politických hrách sa bude prihliadať aj na názory a potreby tých, ktorí si nemôžu dovoliť zavolať na ihrisko celú armádu hráčov, ledva zozbierajú potrebných jedenásť.
Z hľadiska malej krajiny je jednou z hlavných výhod Európskej únie fakt, že je spoločenstvom stojacim na inštitúciách, pravidlách – nie vždy dostatočne efektívnych, nie vždy úplne férových, no lepších, než zákony džungle mocenskej politiky. Takže priatelia: viac diktátu Bruselu!