Hoci rodičom nebolo upreté právo vybrať si školu pre deti a sami si želali, aby mali školu čo najbližšie a neučili sa na zmeny, a hoci mesto nemalo zámer cielene diskriminovať rómske deti, podľa Najvyššieho súdu mesto a štátne inštitúcie zodpovedajú aj za segregáciu, ktorá vznikla samovoľne, napr. ako dôsledok demografického vývoja či nastavenia školských obvodov.
Najvyšší súd sa v rozsudku odvoláva na najlepší záujem dieťaťa a požaduje od obce a štátu prijať účinné opatrenia vrátane tvorby školských obvodov, aby segregácii zabránili. To podľa súdu prispeje k tomu, aby aj z detí, pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného prostredia, vyrástli plnohodnotní členovia tejto spoločnosti. Ako jedno z opatrení uvádza možnosť dopravy žiakov do iných škôl v okolí, a to aj prostredníctvom bezplatne organizovanej dopravy.
Rozsudok bol publikovaný len nedávno, no hrozba obvinenia z podpory segregácie už viac rokov ovplyvňuje školskú politiku. Nie, výraznejšia sa nezmenila tvorba školských obvodov a regionálna doprava sa na vidieku nezahustila a nestala sa bezplatnou. Boj proti segregácii zabrzdil investície do výstavby tried v školách, ktoré navštevujú prevažne či výhradne rómske deti. Zastavilo sa budovanie telocviční, jedální či priestorov pre školské kluby. Ani „odsúdená“ základná škola v Starej Ľubovni nemá školský klub a priestory na poobedňajšie aktivity celodenného vyučovania, ktoré sú účinné pri znižovaní zaostávania chudobných či jazykovo nepripravených detí.
Strašiak obvinenia zo segregácie tak zablokoval možnosti detí navštevujúcich školy vo vidieckych obciach, ktoré nemajú na školské autobusy a v ktorých je škola často jedinou kultúrnou ustanovizňou. Medzi rokmi 2017 až 2022 sme zrušili 50 malých škôl, ale narastá podiel žiakov učiacich sa na zmeny. Najväčší nárast bol v okresoch Sabinov, Kežmarok, Spišská Nová Ves a Gelnica, teda v okresoch s väčším počtom rómskych detí. V roku 2017 zmennosť postihovala v Sabinove 6 % a v Gelnici 3,5 % detí, v tomto školskom roku už vyše 11 % detí. Opatrenia ako celodenné vyučovanie nie sú pri vyučovaní na zmeny realizovateľné, ďalšie ako dostatočný počet pomáhajúcich pedagogických pracovníkov nie sú nárokovateľné a také, ako výučba slovenčiny ako druhého jazyka. Potrební špecialisti nie sú ani na školách, kam by právnici chceli dopravovať deti z etnicky homogénnych škôl. Aj tam budú pedagógovia k deťom s inou materinskou rečou pristupovať s predpokladom, že ovládajú vyučovací jazyk. Len miešanie detí nestačí.
Môžeme sa odvolávať na plán obnovy a prísľuby aktuálne konzultovanej kurikulárnej reformy, ktorá konečne myslí aj na deti bez znalosti vyučovacieho jazyka. Raz bude azda lepšie. Lenže právo dieťaťa na rozvoj nie je odkladné. Ochudobňovanie čoraz väčšieho počtu detí učiacich sa na zmeny o ich možnosti je smutným dôsledkom nášho jednostranného úsilia o desegregáciu.