Za normálnych okolností má politik imidž narcisa, ktorý sa rád predvádza, alebo príživníka, ktorý parazituje na verejných financiách, ktoré sa snaží nasmerovať do vlastného vrecka. Za normálnych okolností má politik nulovú prestíž, ide o nutné zlo.
Dnešný enormný záujem verejnosti o politiku je dôkazom, že sa ocitáme v nenormálnych časoch. Z neškodného politického tvora sa nečakane stal nebezpečný element, ktorý sa človeku mieša do života. Pred politikmi si nie sme istí majetkom ani životom, správajú sa ako odtrhnutí z reťaze, ceria na seba zuby a vyzerá to, že sa nás chystajú prikladať pod kotol.
Eskalujúce napätie, militantná rétorika, prípravy na vojnu a neriešené krízy všetkého druhu stavajú ľudí pred otázky: Ako to dopadne? Čo budeme robiť? Sú to otázky rečnícke, kladieme si ich s vedomím, že na ne nie je jednoduchá odpoveď, lebo alarmujúce je už to, že sa vôbec takto musíme pýtať.
Dlhodobá skúsenosť s politikou a s politikmi ukazuje, že sa takmer nikdy nestane to, čo očakávame. Politici nesplnia, čo nasľubujú, ale ani sa neosmelia spraviť, čím sa vyhrážajú. Čierne scenáre budúcnosti môžeme vylúčiť v okamihu, keď sa vynoria na svetlo. Úžitok z prognóz a predpovedí spočíva predovšetkým v tom, že o ne môžeme zúžiť zoznam reálnych hrozieb a nádejí. Existuje, mimochodom, teologický bonmot, že Boh sa najväčšmi baví, keď človek plánuje.
Tento optimistický prístup k budúcnosti, keď stačí vykresliť nukleárny konflikt, aby sme ho pokojne mohli vylúčiť (lebo čo hrozí, to sa nikdy nestane), dnes komplikuje pohľad na politickú elitu, ktorá rozhoduje o našej budúcnosti, čiže o bytí a nebytí ľudstva. Tak nekvalitný materiál tu ešte nebol. O zásadných otázkach rozhodujú diletanti alebo asociálni psychopati, druhoradí herci bez diplomatickej prípravy a zmyslu pre realitu. Je to nepredvídateľná banda, u ktorej navyše nevieme, aké zajtra dostane noty, ani od koho ich zajtra dostane.
V Európe si otázku „čo budeme robiť“ kladieme za situácie, keď sme evidentne v nedobrej dobe na nedobrom mieste. Európa je za zenitom, s prognózou stať sa skanzenom. Upadá, pričom ešte ani netuší, ako hlboko je dno, od ktorého sa dá odraziť. Čo ešte funguje, funguje vďaka zotrvačnosti, pričom podstatné je, že chýba plán, ako sa adaptovať na nový svet, ktorý sa Európe otáča chrbtom, pretože ju prestáva potrebovať a stáva sa preň nezaujímavou. Byť Európanom bude čoskoro za trest, pretože budúcnosť tu má zbalené a je na odchode.
I za tejto neradostnej situácie však majme na pamäti, že ak si vieme tento katastrofický scenár rozvrátenej, zaostalej, rozhádanej Európy predstaviť, určite sa nenaplní! Európa skrachuje iba vtedy, ak si túto hrozbu nepripustí, ak bude trvať na tom, že je pupkom sveta. To sa, mimochodom, deje.