Postávať a stáť (o deklamovanom morálnom základe)

Vo filme Jana Hřebejka Musíme si pomáhat je viac ako jedna poučná scéna. Dráma sa odohráva počas nemeckej okupácie Čiech, Moravy a Sliezska a ako každá dobrá dráma, aj táto sleduje osudy a konanie bežných ľudí počas nie práve bežných okolností vojny.

28.02.2023 14:00
debata

Niektorí sa kolaboráciou cielene usilujú vyšvihnúť – čo je prípad českého Nemca Prohasku, ochotne spisujúceho zoznam majetku svojho bývalého židovského zamestnávateľa Wienera; iní sa len usilujú slušne prežiť v časoch, keď sa individuálna slušnosť považuje vlastne za slabosť, podstatnejšie je totiž hlasne deklarovať „morálny základ“.

To je prípad hlavného hrdinu Josefa Čížeka, takisto niekdajšieho Wienerovho zamestnanca. V chode udalostí prekoná strach a ukryje mladého Wienera, ktorému sa do rodného mestečka podarí utiecť z koncentračného tábora. Prohaska zistí, že jeho bývalý kolega Čížek s manželkou niekoho skrývajú, no – neudá ich. Navrhne Čížekovi, aby sa aj on dal na spisovanie židovského majetku, a hoci sa to Čížekovi bridí, urobí to, pretože tak lepšie odvráti pozornosť od nebezpečného tajomstva svojej pivnice. Okolitá česká spoločnosť gestami opľúva nielen samodeklamovaného fašistu Prohasku, ale aj Čížeka, ktorý riskuje vlastný krk.

O rozdiele medzi deklamovaným morálnym základom a morálkou napokon ale asi najveľavravnejšie vypovedá scéna, kde Čížekov sused – český patriot a antifašista, pri prvej príležitosti horlivo obviní Čížeka z kolaborácie, majúc „plnú hubu“ morálky, no pri pohľade na mladého žida, na ktorého nečakane natrafí, začne zbabelo a s nadprácou vykrikovať na plné kolo: „Jude, Jude ist hier!“ Pre úplnosť a pre neskôr narodených dodávam, že toto všetko sa odohráva dávno v časoch pred „fejsbúkmi“.

Hannah Arendtová už dávno povedala, že najhoršie zločiny máva zvyčajne na svedomí bezvýznamný človek – ten, čo len poslúcha príkazy alebo len sleduje trendy, ktoré sú práve spoločensky bezpečné. Hovorila to, samozrejme, v súvislosti s Adolfom Eichmannom, ktorý to dotiahol až na SS-Obersturmbannführe­ra, no je celkom zrejmé, že potenciál s ďalekosiahlymi dôsledkami ublížiť má ktokoľvek, kto sa – a môže mať pritom vskutku vznešené pohnútky! – dobrovoľne vzdá odvahy myslieť (a to aj v situácii, keď jemu alebo jej, na rozdiel od takého Čížeka, nič nehrozí).

Keď sa v procese banalizácie zla pokúšala poukázať aj na (vynútenú) kolaboráciu niektorých židovských lídrov, bola obvinená z toho, že vinu za holokaust pripisuje samotným židom. Arendtová taký plochý moralistický výrok nemohla považovať za intelektuálne poctivý argument a nazvala ho „zavraždením charakteru“: pretože usilovať sa pochopiť súčasti nejakého zločinu a procesy, prostredníctvom ktorých bolo možné jeho finálne uskutočnenie, ešte neznamená ten zločin schvaľovať.

A, ako dodala Arendtová s bolestnou aktuálnosťou, usilovať sa poctivo pochopiť je povinnosťou každého, kto sa opováži na danú tému položiť pero na papier – ak nechce zavraždiť charakter a s ním aj privilégium poctivo a slobodne myslieť. Zaujať „správny postoj“ nie je až také ťažké. Stáť za ním, to si vyžaduje oveľa viac odvahy.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Jan Hřebejk #Hannah Arendtová #banalita zla