Na Západe aj na Východe, v kapitalizme aj v socializme, sa so synonymom blahobytu spájala produkcia pre čo najširšie masy, predmety na jedno použitie, práva žien mala vyriešiť automatická práčka a práva pracujúcich ideálne aspoň jeden televízor a jedno auto do každej rodiny. Na oboch stranách železnej opony sa budoval „nový človek“ a pramálo záležalo na tom, že ak má kvalitu života určovať len materiálny blahobyt, planétu to bude stáť život a človeka dôstojnosť.
Európske myslenie nebolo voči dekadencii konzumu imúnne. Pier Paolo Pasolini sklamane sledoval, ako sa spoločnosť v túžbe po lepšom živote mení na spoločnosť malomeštiakov, ktorým smrdí vidiek a ktorí si slobodu zamieňajú s podliehaním televíznej reklame; a ako sa vydláždené ulice mnohých veľkých miest menia na autostrády, prevážajúce masy ľudí nekonečnými dopravnými zápchami do čoraz vzdialenejších pracovísk za čoraz odcudzenejšou prácou.
Na začiatku 70. rokov jeden z proponentov politickej ekológie, francúzsky agronóm a environmentalista René Dumont napísal: „Prekvitanie onoho skutočne ,nového človeka’ v kapitalistickej spoločnosti asi možné nebude. Kresťanstvo sa o to usiluje už dvetisíc rokov a zlyhalo – pretože vždy nabádalo na zdvorilosť voči egoistickým boháčom, namiesto toho, aby podporovalo križiacku výpravu proti mamonu…“ Prosto a jednoducho, ak chceme ekologicky zdravú a sociálne spravodlivú spoločnosť, musíme zásadne odmietnuť ideológiu rastu, ktorá je okrem ustavičného generovania vojen zásadným pilierom kapitalizmu. Smažené snehové gule sú možno fajn, ale aj s minimálnym rešpektom voči zdravému rozumu by sme mali uznať, že sú nonsens.
Dumont spolu s inými prívržencami politiky ne-rastu – décroissance – (spomedzi nich vynikol André Gorz, ktorého kniha Ekológia a politika, Ekológia a sloboda vyšla koncom minulého roka aj v slovenčine) vychádzal z pacifistickej a internacionalistickej perspektívy zmeny systému, ktorého hnacou silou budú ľudia z globálneho Juhu. Bol si vedomý toho, že ak to s rovnosťou naozaj myslíme vážne, nutne sa od trendu globalizovaného rastu musíme odkloniť k decentralizovanému hospodárstvu a spolupráci – na medzinárodnej, národnej aj lokálnej úrovni.
Dnes na tanieri rétoricky rast vystriedala ekológia – je to však skôr ekologizmus moderných malomeštiakov, ktorí trvajú na tom, že budúcnosťou za každú cenu musia byť ony smažené snehové gule – len za každú cenu rast udržiavať! Stačí stavať cyklotrasy, presadať na elektroautá a na terasách bánk pestovať bylinky.
Ako nedávno napísal Benoît Bréville, takýto obmedzený sociálny záber nevyhnutne upevňuje negatívny obraz ekologickej politiky, ľahostajnej voči tým, ktorých oveľa viac ako koniec sveta znepokojuje koniec kalendárneho mesiaca.