Jednota nie je automaticky opakom nejednoty. Jednoty sú totiž dve. Je jednota, ktorá je výsledkom konsenzu, súhlasu všetkých; a je jednota vynútená, keď sa menšina prispôsobuje diktátu väčšiny.
Len čo sa europoslancom podarí zjednotiť EÚ odstránením práva veta, problémom únie sa stane vynútená jednota. Ak sa zásadne zmenia podmienky, za ktorých sa jednotlivé štáty stali členmi klubu, je tým fakticky spochybnené ich členstvo. A zákaz samostatnej zahraničnej politiky zásadnou zmenou nepochybne je.
Nezúčastnený pozorovateľ musí mať z počínania bruselskej mašinérie dojem, že sa svojimi nápadmi snaží Európsku úniu rozložiť. Nejednotnosť je za takej situácie záchrannou brzdou, nástrojom, ako zablokovať aspoň tie najhoršie nezmysly a udržať tak európsky projekt nad vodou. Zbaviť sa brzdy, keď to s EÚ ide z kopca, je samovražedná stratégia.
Jediným receptom únie na problémy všetkého druhu je integrácia. Synonymom integrácie je regulácia. Podstatou regulácie je nesloboda. Čím je únia integrovanejšia, tým z nej plynie pre Európanov menší úžitok a menšia radosť. Integrácia je ako rakovina, ktorá likviduje partnerstvo a oživuje nedôveru, ktorú sa európskym národom v demokraticky nejednotnej EÚ darilo minimalizovať. Nie nadarmo sa hovorí, že duch oživuje a forma zabíja.
Čo dnes drží Európsku úniu pokope? Sú to spoločné záujmy? Výhody z kooperácie? Spoločne vyznávané hodnoty? Sotva. EÚ prežíva, pretože jednotliví členovia nemajú plán B. V situácii, keď nevýhody členstva, predovšetkým u členov na periférii únie, v jej ekonomických kolóniách prevažujú nad výhodami, je absencia plánu B očividná.
Z únie, ktorú ovládli fanatici, takže je neperspektívna a nereformovateľná, je rozumné odísť. To však nie je možné bez plánu, ako mienime zvolenú nezávislosť naplniť vlastným programom, čo chceme robiť inak, lepšie. Mať plán B znamená vedieť, že sa dokážeme uživiť, byť spolupracujúcou, solidárnou komunitou, že si udržíme dobré vzťahy so susedmi.
Mať plán B znamená vedieť, kto sme, vedieť, čo chceme, mať predstavu, ako to dosiahneme. Chce to sebavedomie, sebadôveru, nadšenie a odhodlanie. Pretože sme však v EÚ zleniveli, zvykli si na to, že za nás rozmýšľajú a rozhodujú v Bruseli politici, lobisti a byrokrati, s našou dôverou v seba samých to nie je bohviečo.
Vlastne ani nevieme, či u nás väčšina občanov štátnu suverenitu považuje za dôležitú, či chceme mať vlastnú zahraničnú politiku, alebo sa obídeme bez práva veta a necháme to koňovi, ktorý má väčšiu hlavu. Tým koňom ochotne bude Brusel, ktorý to nechá na koňa Washingtonu. Ak nemáme plán B, o našu budúcnosť sa nemusíme starať. Žiadna nebude.